Nonviolence Handbook

Späť na obsah

Od Hilala Demira a Ferdy Ülker

"nenásilie sa nedá opísať iba ako absencia násilia"

Militarizmus a patriarchát je v tureckej kultúre hlboko zakorenený. Momentálne, vojna na „juhovýchode“ sa zakladá na etnickej diskriminácii proti Kurdom, hoci oficiálne je opisovaná ako „vojna proti terorizmu“. Akýkoľvek pokus o pochybovanie o militarizme sa nazýva „zrada“. Ľudia najviac ovplyvnení negatívnymi následkami násilia sú primárne ženy, deti a starší ľudia a tiež náboženské etnické a politické menšiny. S násilím sa turecká spoločnosť vnútorne tak stotožnila, že alternatívne perspektívy sa stali „nemysliteľnými“ – dokonca i medzi tými, ktorí spochybňujú hierarchiu a podporujú slobodu a rovnosť.

Vplyv armády sa dá vidieť v nasledujúcich príkladoch:

Len po tom, ako muž absolvuje vojenskú službu, sa považuje za „skutočného“ muža. Výbor národnej bezpečnosti (zahŕňajúci náčelníkov štábu), ktorý už v roku 1997 zabránil víťazom volieb sformovať vládu („postmoderný puč“). Ekonomická moc – spoločnosť finančných služieb tureckej armády OYAK je jedným z najmocnejších investorov v Turecku. Dôvera ľudí – prieskumy verejnej mienky ukazujú, že armáda je inštitúcia, ktorej najviac dôverujú.

Armáda pod vedením Mustafu Kemala založila Tureckú republiku v roku 1923, po kolapse Osmanskej ríše, a kemalistické princípy zostávajú základom štátu, pričom sa odrážajú v trestnom zákonníku, udržiavaní mocnej armády a viere v „neviditeľnosť národa“. Tieto princípy vytvárajú represívne postoje. Zopár ľudí považuje vládu mužov nad ženami ako problém a fyzické násilie sa široko akceptuje proti podriadeným, väzňom a v rodine.

Začiatky

Pojem 'nenásilie' bol po prvý krát použitý v princípoch Izmir War Resisters' Association (IWRA) v roku 1992. V asociácii bolo nenásilie vždy diskusným bodom – najmä ako nájsť praktické spôsoby nenásilného žitia v násilnej kultúre. Prvý krát sme výcvik v nenásilí použili na prípravu samých seba na scenáre, keby sme navštívili väzenie, keď bol člen skupiny Osmar Murat Ülke uväznený za odpor voči vojenskej službe. Pôvodne sa ku nám nepriblížil nikto z vonka, aby s nami diskutoval o nenásilí. Teraz je však viac záujmu – hoci War Resisters' Association samotná bola zatvorená v roku 2001 kvôli vyhoreniu členov.

Záväzok IWRA voči nenásiliu nás dostal do ostrého kontrastu s ostatnými ľavicovými skupinami, ktoré nebrali náš prístup vážne a považovali nenásilie za slabé a neefektívne. Zapájali sme hlavne antimilitaristických, anarchistických a feministických aktivistov. Azda najviac privítalo nenásilie hnutie LGBT, ktoré sa práve nachádzalo v procese štrukturácie a tak prijalo nenásilné metódy.

Čo sa týka politických spojenectiev, najplodonosnejšia interakcia bola so ženskými hnutiami. Keď sme prvý krát začali, sformovali sme feministickú a antimilitaristickú ženskú skupinu zvanú „Antimilitaristické feministiky“, čím sme sa pokúšali dosiahnuť na ženské skupiny. Napriek určitému počiatočnému sklamaniu sme sa dostali k mnohým nezávislým ženám a potom sme začali robiť výcviky so ženskými organizáciami. Táto zmena v postoji súvisela so zmenami/premenou v ženskom hnutí – konkrétne, túžbou robiť veci svojím vlastným spôsobom radšej, než po tradičných ľavičiarskych líniách. Pochybovanie o násilí sa stalo pre ženy prioritou a zdalo sa, že nenásilie ponúka reakciu. Keď sa viac žien usilovalo o osobné posilnenie, naša spolupráca so ženami a ženskými skupinami sa posilnila.

Najbližšou politickou skupinou bolo Hnutie odporu voči vojenskej službe (HOVS), pretože sa vybudovalo pomocou snáh aktivistov pracujúcich na podpore nenásilia. Hoci toto partnerstvo stále pokračuje, v hnutí HOVS je individualistický prúd, ktorý, verím, robí diskusiu o nenásilí menej efektívnou. Hoci väčšina tureckých HOVS sú úplní odporcovia (to znamená, odmietajú vojenskú službu a akúkoľvek občiansku náhradu), postoje hnutia voči nenásiliu sú niekedy jednohlasné – najmä kvôli podpore pre HOVS od kurdského hnutia a ľavičiarskych skupín.

Iniciatíva nenásilných trénerov Izmir

Iniciatíva nenásilných trénerov Izmir (INTI) sa prvý krát sformovala ako časť IWRA s dodatočnou podporu niektorých iných ľudí. Naša práca sa tiež podporila a zlepšila po stránke kvality vďaka spolupráci s nemeckými trénermi – vrátane výcvikových kurzov na Kurve Wustrow, medzinárodnému výcviku pre trénerov, organizovaných v meste Foca v Turecku, v apríli 1996, a v spoločnosti dvoch nemeckých trénerov, ktorí žili v Izmire od roku 1998 do roku 2001.

Keď bola IWRA v decembri roku 2001 zatvorená, iniciatíva trénerov pokračovala, pričom organizovala workshopy v Izmire a kdekoľvek v krajine, kde sme boli pozvaní – vrátane mesta Dijarbakir v juhovýchodom 'krízovom' regióne. Dnes je tu päť trénerov – štyri ženy a jeden muž – ktorí pracujú väčšinou na báze dobrovoľnosti, ktorým preplácame cestovné náklady, hoci niekedy máme peniaze, aby sme si zaplatili koordinátorov na čiastočný úväzok. V júni 2006 sme začali kurz výcviku pre trénerov s 20 účastníkmi z celej krajiny.

Cieľ INTI je zvýšiť a založiť nenásilné princípy a štruktúry ako alternatívu voči militarizmu, nacionalizmu, hierarchii a patriarchátu. Naše verejné aktivity začali s organizovaním demonštrácií a seminárov o nenásilí a odpore voči vojenskej službe, taktiež publikujeme pamflety a hľadáme medzinárodnú spoluprácu. Polícia skonfiškovala mnoho našich prác v tlači. Na poli výcvikov skupina pracovala s aktivistami z mimoparlamentných skupín, skupinami z oblasti ľudských práv, ženských a LGBT skupín a politických strán. Dodatočne, skupina spolupracovala s Centrom ľudských práv Asociácie právnikov Izmiru, aby vycvičila právnikov a policajtov v záležitostiach okolo ľudských práv. Vo všeobecnosti, záležitosti zahrnuté v našich výcvikoch zahrňujú: vytváranie nehierarchických štruktúr pre občiansku a opozičnú politickú prácu, rozhodovanie pomocou konsenzu, diskusiu o militaristických štruktúrach v spoločnosti (začínajúc od rodiny) a nenásilné alternatívy. Jednotlivé prejavy správania a akcie účastníkov sú vždy základným a stredovým bodom našich workshopov. Pre našu prácu sme uvažovali o teoretických analýzach a praktických skúsenostiach s nenásilím a nenásilnými akciami (začínajúc s Thoreaum a Gándhím a vedúcim k dnešným príkladom). Zahrnuli sme úvahy o anarchistických prístupoch k nenásiliu, o Divadle Augusta Boala utláčaných a stratégiách nenásilia od Genea Sharpa.

Naša skupina verí, že je možné eliminovať všetky druhy nerovností, diskriminácie a teda násilia a vyvinúť nenásilné akcie a metódy pre spoločenskú a politickú zmenu. Preto, s princípom „nenásilie nie je ašpiráciou, ktorá sa dá dosiahnuť v budúcnosti, ale samotnými prostriedkami na dosiahnutie takého cieľa“, naša skupina začína pochybovať o každodenných životných praktikách, ktoré sa môžu zdať „neutrálne“. Keďže viac než desať rokov sa naša skupina učila, praktizovala a učila druhých ľudí prostriedkom a metódam nenásilia, postoj k životu, ktorý teraz rozvíjame, je životným princípom. Po prvé, ponúkame „úvodné“ jednodenné výcviky pre rôznorodé organizácie a pre individuálnych aktivistov, ktorí vo svojej agende pochybujú o násilí. Po druhé, ponúkame „výcviky založené na problémoch“ s konkrétnymi témami, ktoré požadujú skupiny a ktoré sa zakladajú na ich potrebách – tie zahrňujú predsudky, riešenie konfliktov, komunikáciu, sexizmus a tak ďalej. Po tretie, ponúkame týždenné intenzívne zhromaždenie „výcvik pre trénerov“ s vybranými jednotlivcami, ktorí sa zúčastnili prvých dvoch výcvikových zhromaždení a ktorí sa chcú vypracovať na trénerov. Od roku 2002 sme viedli prvé a druhé časti výcvikov s rôznorodými skupinami pracujúcimi so ženami, LGBT a ľudskými právami, ekológiou, mierom a antimilitarizmom v Izmire, Ankare, Antalyi, Adane a Dijarbakire. Jednotlivci, ktorí sa zúčastnili výcvikov a chcú byť trénermi, boli ľudia, ktorí už začali pochybovať o násilí a pokúšali sa integrovať metódy nenásilia vo svojich inštitúciách a ich individuálnych postupoch. Avšak, títo ľudia spomínali svoj nedostatok informácií a skúseností s „nenásilnou akciou“, napríklad v Dijarbakire to bolo identifikovanie potreby učiť sa o vývoji nenásilných riešení, primárne pre svoje fundamentálne aktivity (ako zabitie zo cti, násilie proti ženám atď.). Potrebujú vo svojej práci splnomocnenie a rozšírenú schopnosť nenásilia, aby vytvorili nové riešenia na pokračujúce problémy. Keďže sme dostávali nepretržite rastúcu požiadavku na výcvikový modul „vycvič trénerov“, súhlasili sme, že tretia fáza výcviku v nenásilí bude užitočná do značnej miery. Uvedomujeme si, že je nemožné pokryť všetky princípy nenásilia v jednotýždennom výcviku. Jedno z riešení, ktoré sme pre tento problém našli, je pokračovať v dialógu a usilovať sa o možnosti pre budúce mítingy dohľadu a spätnej väzby. Navyše, počas výcviku sa sformuje sieť medzi trénermi z celého Turecka a založia sa operačné princípy takejto siete. Tento prístup siete trénerov by zaistil udržateľnosť nášho dialógu, pokračoval by v zdieľaní znalostí a skúseností medzi praktikmi výcvikov v nenásilí a našom kooperatívnom šírení výcviku v nenásilí na miestnych a národných úrovniach.

Naše ciele

Vylepšovanie a posilňovanie kultúry demokracie a ľudských práv pomocou predstavovania konceptu nenásilia, pochybovanie o kultúre násilia (ktorá má v Turecku militaristický a patriarchálny charakter), aby sme zasiali semená kultúry stúpajúceho vedomia nenásilia a boja s diskrimináciou, vo všetkých povolaniach. Cvičenie trénerov, aby pracovali pre tieto výsledky tým, že získajú praktickú skúsenosť a povýšia svoju schopnosť výcviku až tak, že budú môcť facilitovať svoje vlastné výcvikové skupiny počas jednoročného obdobia.

Nenásilné kampane

Pri pohľade na príklady nenásilných kampaní v Turecku môžeme vidieť, že tieto aktivity neboli organizované celkom nenásilným spôsobom. Hoci nenásilie bolo jedným zo základných princípov, musíme vyhlásiť, že týmto organizáciám chýbali niektoré z kvalít skutočne nenásilnej akcie, ako príprava na akciu s predchádzajúcim výcvikom v nenásilí. Jednou z najviac dych vyrážajúcich kampaní v tomto ohľade bol Militourism Festival. Tento festival, ktorý sa koná každoročne 15. mája (medzinárodný deň odporcov vojenskej služby), pozostával z návštevy prominentných militaristických symbolov v rôznych mestách, organizácie alternatívnych akcií a deklarácie odporu voči vojenskej službe. Ďalšou bola kampaň „Čelíme tomu“. Táto kampaň sa zameriavala na to, ako čeliť a vyrovnať sa s vojnou, ktorá v Turecku prebiehala; šírila sa počas celého roka s veľkými akciami konanými raz za 3 mesiace. Cieľom bolo zabrániť ľuďom ignorovať túto vojnu s použitím nenásilných prostriedkov ako nenásilné divadlo. Ďalšou nenásilnou akciou bol „Ryžový deň“. Táto akcia sa konala v Ankare, centre oficiálnej administratívy, a konkrétne pred vojenskými kasárňami. Zhromaždili sme sa tam, aby sme povedali „existujeme, tu sme.“ Ako antimilitaristi, ktorí rozvrátili spoločenské pravidlá v našich aktivitách, sme použili symbol Ryžového dňa, aby sme zvýšili skupinovú solidaritu a skoncovali s našou neviditeľnosťou. Mimo týchto veľkých aktivít sa zmobilizovali tiež menšie organizácie a akcie pre účely krátkodobej politickej intervencie.

Záver

Hoci sme boli naprieč krátkou históriou nenásilia v Turecku často prehliadaní a neboli sme až takí efektívni, ako by sme radi boli, stávame sa viditeľnejšími vďaka spojenectvám upevnenými so ženskými a LGBT hnutiami. Tomuto ďalej dopomáha fakt, že sa na verejnosti začala diskusia o odpore voči vojenskej službe. Vzrastajúce požiadavky od rôznych politických skupín na implementovanie výcvikov v nenásilí a metód vo svojich programoch tento trend potvrdzujú.

Späť na obsah

11. septembra 1973 čílska chunta, podporená CIA a Nixonovou administratívou, zvrhla demokraticky zvolenú vládu socialistického prezidenta Slavadora Allendeho. Priscilla Hayner vo svojej knihe Nevýslovné pravdy, konfrontovanie štátneho teroru a zverstvo (2001) načrtáva devastujúci dopad: „Režim obhajoval jedovatý antikomunizmus na ospravedlnenie svojich represívnych taktík, ktoré zahrňovali masové zatknutia, mučenie (odhady počtu umučených ľudí siahajú od 50 000 po 200 000), zabitia a zmiznutia.“ Diktatúra zavraždila, umučila a poslala do vyhnanstva tisíce politických odporcov a vizionárov.

V týchto podmienkach viselo nad Čile zlovestné ticho, výsledok hrozieb a teroru. Niektorí z nás boli zvedaví, „mohli by gándhiovské postrehy o moci nenásilia pomôcť boju za vzdorovanie teroru?“

Nenásilie odkazuje na filozofiu a stratégiu riešenia konfliktov, spôsoby boja proti nespravodlivosti a – v širšom zmysle – spôsob života, ktorý vyvinul a predviedol Gándhí a jeho nasledovníci všade vo svete. Nenásilie je potom akciou, ktorá nevykonáva ani neumožňuje nespravodlivosť.

Vykričanie pravdy

Zopár z nás sa rozhodlo skúsiť sa inšpirovať ostatnými, aby sme smelo hovorili proti diktatúre pomocou „vykričania pravdy“. Čelili sme dvojitému utrpeniu: bolesťou spojenou so znášaním násilia diktatúry a utrpeniu spôsobenému mlčaním od strachu. Nekričať, kým tí, ktorých milujeme, boli zabíjaní, mučení a zmizli, bolo neznesiteľné. Tlačili sa tajné pamflety a letáky. Slogany, ktoré odsudzovali porušenia ľudských práv boli v noci namaľované na steny za veľkého bezpečnostného rizika. Podieľanie sa na týchto akciách bolo princípom aktívneho nenásilia: keďže niet nespravodlivosti, prvou požiadavkou je informovať o nej, inak sme komplicmi. Tajné akcie pomohli rozšíriť princíp hovorenia pravdy a konania na jej základe. Avšak, napriek rizikám sme sa potrebovali pohnúť ďalej ako za tajné protesty: potrebovali sme posunúť protesty proti čílskej chunte do verejnej arény.

Aktivovanie verejného hnutia proti mučeniu

José Aldunate, jezuitský kňaz, ktorý sa stal vodcom hnutia Sebastian Acevedo proti mučeniu v Čile, vo svojich pamätiach hovorí, „Prišiel ku nám druh a predložil fakt (o mučení). Poučili sme sa o mučení a dynamike nenásilia. Sledovali sme film o Mahátmovi Gándhím. Bol som motivovanejší protestovať proti chudobe, ale reagoval som na disciplínu skupiny. Uvažovali sme a rozhodli sme sa podniknúť nenásilnú demonštráciu na odsúdenie mučenia... na prelomenie bariér ticha a skrývania sa kvôli mučeniu, mali sme povinnosť odsúdiť ho verejne. Potrebovali sme otriasť svedomím verejnosti.“

14. septembra 1983, desať rokov potom, ako sa režim dostal k moci, sa na akcii pred veliteľstvom Národného vyšetrovacieho centra, na ulici Borgoño číslo 1470 v Santiagu, zrodilo hnutie proti mučeniu. Okolo 70 ľudí prerušilo dopravu, pričom rozvinuli transparent na ktorom stálo „Mučeniu je tu koniec.“ Kričali svoje odsúdenie a spievali hymnu slobody. Skupina sa vrátila na túto scénu, aby odsúdila zločiny režimu proti ľudskosti aspoň raz za mesiac až do roku 1990.

Aby sme konali, potrebovali sme otvorene vzdorovať opatreniam stavu núdze, ktoré nariadila chunta, aby terorizovala obyvateľstvo. Potrebovali sme zdolať náš vlastný pocit bezmocnosti, izolácie a strachu.

Hnutie odsúdilo mučenie. Úlohu vyšetrovania a robenia vyhlásení prenechalo iným úradom. Nemali nijaké miesto na stretnutia, nijaký sekretariát, nijakú infraštruktúru. Stretávali sa v uliciach a na námestiach, keď bol čas konať. Hnutie nemalo nijaký zoznam členov. Účastníci prišli na osobné pozvanie, keďže hnutie sa muselo vyvarovať infiltrácii od tajnej polície a iných represívnych inštitúcií. Inštrukcie plynuli od osoby k osobe. Účastníkov cvičili hlavne počas akcií samotných, kde sme hodnotili každú akciu na mieste.

Keď boli účastníci zadržaní a stíhaní, čo sa im dialo často, čelili zákonným a nezákonným trestom. Slzný plyn, bitky, zadržanie a stíhanie boli bežné praktiky používané proti demonštrantom ako odplata. Mučenie bolo tiež možným následkom zatknutia. Týmto trestom nečelili len členovia hnutia Sebastian Acevedo, ale tiež reportéri a novinári ochotní informovať o akciách a problémoch, ktoré boli odhalené.

Na niektorých akciách bolo až 300 účastníkov. Dokopy sa zúčastnilo asi 500 ľudí. Boli tam kresťania a nekresťania, kňazi, mnísi, obyvatelia chudobných mestských štvrtí, študenti, staršie osoby, domáce pani a členovia rôznych ľudsko-právnych hnutí; ľudia každej triedy, ideológie a každej vrstvy.

Hlavným cieľom bolo zbaviť sa mučenia v Čile. Zvolenými prostriedkami bolo otrasenie národným uvedomením (zvyšovanie povedomia) a vyburcovanie svedomia národa až kým režim neupustí od mučenia alebo kým sa krajina nezbaví režimu. V roku 1988, po rozšírenej protizastrašovacej kampani, pomohla nenásilná kampaň „Chile Sí, Pinochet No“, k Pinochetovmu šoku, poraziť plebiscit zamýšľajúci ratifikovať Pinochetovu vládu.

Snahy o ukončenie kultúry beztrestnosti, ktorá vznikla počas Pinochetových rokov, a snahy o zapojenie do národného zmierenia pokračujú, ale nenásilné protesty poskytli dôležité prostriedky, okrem iných, na zvrhnutie diktatúry.

Roberta Bacic je čílska ľudsko-právna výskumníčka a aktivistka, ktorá teraz žije v Severnom Írsku. Pracovala s War Resisters' International na programe vysporiadania sa s minulosťou. Verzia tohto článku bola predtým publikovaná vo zvláštnom vydaní Peacework Magazine s názvom „100 rokov gándhiovskej nenásilnej akcie“. Pre viac informácií o Gándhím a gándhínizme viď odkazy WRI a vybrané odkazy na historický gándhínizmus z vydania Peacework spomenutého vyššie.

Späť na obsah

Od Howarda Clarka

Prvé výzvy na medzinárodný bojkot apartheidnej Južnej Afriky prišli už v roku 1958 a v Británii sa považovali za veľkú stratégiu, ktorá sa mala vykonávať, keď bolo v roku 1959 zahájené Protiapartheidné hnutie. Na medzivládnej úrovni bol juhoafrický systém široko odsudzovaný, najmä po masakre v meste Sharpeville v roku 1960: v roku 1961 bola Južná Afrika vyhodená zo Spoločenstva národov (neskôr nazývaného Britské spoločenstvo národov) a v roku 1962 OSN založili Zvláštny výbor proti apartheidu, ktorý sa počas nasledujúceho roku dohodol na „dobrovoľnom“ zbrojnom embargu. Apartheid však skončil až v 90tych rokoch.

Existovali tri veľké oblasti pre medzinárodné sankcie proti Južnej Afrike: ekonomické sankcie, vrátane obchodu a investovania; kultúrny bojkot a športový bojkot. Kultúrny a športový bojkot mali na Južnú Afriku primárne psychologický vplyv. Vylúčenie Južnej Afriky, športom posadnutej krajiny, z Olympiády v roku 1964 a nasledujúcich rokoch a nadovšetko z medzinárodného rugby a kriketu v roku 1970 a ďalších rokoch, bolo spôsobené kombináciou nátlaku od ostatných afrických štátov a demonštrácií, vrátane prerušovania rugbyových zápasov.

Vplyv ekonomických sankcií zostáva vecou diskusie, najmä preto, lebo deklarácie medzivládnych organizácií, ako OSN alebo Spoločenstvo národov, opakovane obišli dva mocné štáty, Británia a USA. Avšak, existovali vlny hnutí za „ľudské sankcie“ – počnúc s pobúrením zo Sharpevillského masakru, keď dokonca vedenie Britskej labouristickej strany podporilo morálne gesto odmietnutia kúpy juhoafrického ovocia.

Moje osobné zapojenie začalo v neskoršej vlne. Ako študent som bol v roku 1969 jeden z tých, ktorí chceli previesť dynamiku získanú z akcií športového bojkotu na ekonomický bojkot. Naša študentská únia už schválila rezolúcie proti tomu, aby univerzita kupovala apartheidné ovocie, a potom sme začali robiť kampaň proti Barclays Bank, najpopulárnejšej banke pre britských študentov v tom čase a, keď sa to dialo, banke využívanej mojou univerzitou. Naším prvým úspechom bolo odrádzanie nových študentov od toho, aby si otvárali svoje prvé bankové účty v Barclays a presviedčanie ostatných, aby zmenili účty. Naším druhým úspechom bol prenájmový štrajk, keď sme odmietali platiť nájomné za študentské izby na účet banky Barclays. Autority univerzity nakoniec poľavili, čím spustili rezignáciu prominentných členov univerzitnej vládnucej rady. V celej krajine diskutovali pobočky obchodnej únie, kluby, asociácie a cirkvi o zmene svojho bankového účtu. Pamätám si, že som sa v roku 1972 dostal do problémov s Quakermi a Zväzom prísľubu mieru kvôli písaniu do Peace News, ktorí nemali oprávnenie hovoriť o nenásilí v Južnej Afrike, kým neurobia ten malý krok v podobe presunu ich bankového konta. Aj miestne autority sa rozhodli, že tak urobia. V roku 1986 – asi 16 rokov po tom, ako začala kampaň bojkotu Barclays – banka predala svoje juhoafrické dcérske spoločnosti. Nakoniec sa aj sieť supermarketov Cooperative rozhodla neskladovať juhoafrické výrobky.

Tento typ bojkotu veľmi ovplyvnili vlny záujmu o apartheid. Napríklad po vraždách v meste Soweto v roku 1976 a vražde Steva Bika vo väzbe v roku 1977 a opäť v 80tych rokoch s objavením sa Spojeného demokratického frontu v Južnej Afrike a hovorcami ako Desmond Tutu. Ale po celú dobu boli v pozadí miestni protiapartheidní aktivisti, ktorí predkladali rezolúcie pobočkám svojej obchodnej únie a svojim cirkvám, pretože uznali, že obchodné únie a cirkvi boli veľkými podnikovými investormi schopnými vyvíjať nátlak na obchodné spoločnosti.

V Británii bol protiapartheidný bojkot „dlhým pochodom“, zvyčajne skôr nenápadný – a vďaka tomu, že sa nám podarilo presvedčiť mestské zastupiteľstvá aby niečo robili, sme potom museli byť svedkami, ako im Thatcherovej vláda odobrala právomoc rozhodovať o takýchto oblastiach politiky. Aj tak sme však problém britských konexii s apartheidom udržali v mysliach ľudí.

Ten príbeh bol v iných krajinách odlišný. V 70tych rokoch sme my, Briti, závistlivo hľadeli na úspech holandského bojkotu kávy z Angoly, portugalskej kolóny v tesnom spojenectve s Južnou Afrikou. V 80tych rokoch boli pracovníci v jednej z hlavných írskych sietí supermarketov - Dunne's – vo výluke počas štvorročného sporu kvôli predávaniu apartheidných tovarov. Konflikt sa vyriešil až vtedy, keď írska vláda postavila juhoafrické výrobky mimo zákon.

USA boli zvlášť dôležitou sférou boja. Hnutie „ľudské sankcie“ sa zameriavalo na tri hlavné veci: univerzitu a univerzitné mesto; banky; a mestské a štátne korporácie. Ich úspechy boli významné. V roku 1985, po 19-ročnej kampani, oznámila hlavná banka zapletená s Južnou Afrikou – Chase Manhattan –, že neobnoví svoje pôžičky juhoafrickým projektom. Do roku 1991 prijalo 28 štátov, 24 krajín, 92 miest a Panenské ostrovy zákony alebo stratégie, ktoré na Južnú Afriku uvaľovali nejakú formu sankcií. Koncom roka 1987 sa viac než 200 amerických spoločností formálne stiahlo z Južnej Afriky – mnohé z nich našli iné spôsoby na vykonávanie svojho podnikania, napríklad General Motors udelili licenciu lokálnej produkcii, kým počítače IBM mali juhoafrického distribútora. Na týchto kampaniach však bolo najdôležitejšie verejné vzdelávanie, ktoré sa cez ne dialo, a zmysel pre solidaritu vyvolaný protiapartheidným hnutím v Južnej Afrike.

Späť na obsah

Skúsenosť MOC (Movimento de Objectión de Conciencia) s pomáhaním ľudí vo väzení je založená na kampani občianskej neposlušnosti proti povinnej vojenskej službe – kampani insumisión 1971-2002, v ktorej boli uväznené tisíce insumisov (odporcov vojenskej služby). Počas tohto obdobia boli navrhnuté a odskúšané rôzne spôsoby podpory väzňov. Jeden z najhodnotnejších boli bezpochyby 'podporné skupiny'.

Predstavme si konkrétny prípad, aby sme ilustrovali, ako tieto skupiny fungujú. Bixente Desobediente je insumiso, ktorý si bude musieť odpykať trest 2 roky, 4 mesiace a 1 deň. Musí zvolať stretnutie s ľuďmi, ktorí sú mu blízky (rodina, priatelia). Na prvé stretnutie príde jeho priateľka, jeho sestra, traja priatelia zo susedstva, kamoš z univerzity, bratanec, chlapík, ktorého stretol v antimilitatistickej diskusnej skupine a sused. Táto skupina posudzuje jeho rozhodnutie byť insumisom, diskutuje o jeho motívoch a následkoch, ktoré by to mohlo priniesť. Keďže nie všetci rozumejú pojmom ako občianska neposlušnosť, nenásilie, priama akcia a antimilitarizmus, skupina si na ne taktiež posvieti. Na nasledujúcich stretnutiach stanovia ciele a po výdatnom brainstormingu a diskusii vymyslia nasledovné ciele:

1) Emočná podpora:

Emočné podporovanie Bixenteho je dôležité počas jeho času pred jeho súdnym procesom, na súde samotnom a vo väzení. Jedným návrhom je prenajať si autobus, aby každý kto chce mohol ísť na súd a byť svedkom súdneho procesu. Ďalšími návrhmi je navštíviť Bixenteho vo väzení a pobádať ostatných, aby mu písali listy. Myšlienkou je, že by sa nemal cítiť byť sám a mal by mať nepretržitý kontakt s nápomocnými priateľmi. Táto podpora by sa tiež mala rozšíriť na jeho blízkych, ako sú jeho rodičia.

2) Logistická podpora:

Pred svojím súdnym procesom a aj vo väzení bude Bixente potrebovať materiálnu podporu. Pred svojím súdnym procesom sa skryje, aby sa vyhol zatknutiu a vyšetrovacej väzbe, takže ľudia mu musia preniesť veci z predchádzajúceho miesta jeho pobytu na jeho súčasné miesto, aby ho nechytili. Vo väzení potrebuje knihy a papier, aby mohol pokračovať vo svojich štúdiách. Aj toto je práca podpornej skupiny.

3) Politická práca:

MOC, hnutie do ktorého Bixente patrí, je zodpovedné za politickú prácu. Avšak, podporná skupina môže s nimi tiež spolupracovať a zapájať sa do protestných akcií organizovaných MOC – najmä tí, ktorí sú zapojení do jeho súdneho procesu a uväznenia. Skupiny sa zároveň môžu politicky prihovárať na miestach, kde je Bixente známy – v jeho susedstve a na univerzite – aby maximalizovali výhody, ktoré im poskytla neposlušnosťou Bixenteho a ostatných väzňov. Podporná skupina tiež môže dať dokopy emailový zoznam, aby ľudí informovala o jeho prípade, a web stránku s informáciami o Bixenteho prípade, antimilitarizme, odporu voči vojenským výdavkom v podobne vojnovej dane, mierovému vzdelávaniu a odkazmi na súvisiace stránky. Niekedy Bixente napíše list, ktorý bude môcť kolovať. Podporná skupina by sa mala koordinovať s MOC – napríklad, jeden člen bude navštevovať mítingy MOC – a sledovať, či sa ich akcie zhodujú s celkovou kampaňou MOC.

Podporné skupiny sú veľkou pomocou nie len pre väzňa, ale tiež pre MOC. Zdieľajú prácu a slúžia tiež ako vstupné body pre ľudí, aby sa pripojili k hnutiu. Koordinácia medzi politickou skupinou, podpornou skupinou a s väzňom je základom. Dôležitá je stabilná, častá komunikácia. Politické kritériá pochádzajú z politického hnutia, nie z väzenia; avšak väzenské návštevy od členov oboch skupín sú dôležité pre rozvoj a koordináciu práce.

Späť na obsah

Hodnotenie nám umožňuje poučiť sa z našich skúseností. Vždy niekto robí nejaký druh neformálneho hodnotenia akcie – či už sú to osobné úvahy, prediskutovanie akcie s priateľmi alebo míting skupiny hlavných organizátorov („vodcov“). Navrhujeme tu však, aby existovala štruktúra pre lekcie spätnej väzby z akcie. Skôr než by ste mali nechať hodnotenie na náhodu alebo ju obmedziť na elitu, mali by ste ho zorganizovať ako plánovanú a kolektívnu aktivitu – v ktorej si budete vážiť si informácie od ľudí, ktorí hrali rôzne úlohy, ktorí priniesli rôzne druhy skúseností a dokonca úrovne oddanosti. Prednostne každý, kto sa zúčastnil akcie alebo organizovania akcie, by mal byť podporení, aby sa zúčastnil jej hodnotenia.

Keď sú hodnotenia pravidelnou časťou našej práce, dávajú nám šancu na úprimnú spätnú väzbu o procese a obsahu práce a pomáhajú nám zlepšiť ich v budúcnosti. Majte na pamäti, že budú značné rozdiely názorov a že pre skupinu nie je nevyhnutné, aby sa na veci dohodla. Je tiež dôležité poukázať na to, čo bolo úspešné, rovnako ako na to, čo sa pokazilo. Začnite s pozitívnymi hodnoteniami kedykoľvek je to možné. Štruktúru hodnotenia by ste mali starostlivo naplánovať.

Niektoré z najočividnejších myšlienok objavujúcich sa v hodnotení môžu byť kvantitatívne – rozdali sme tak veľa letákov, pritiahli sme tak veľa ľudí, získali sme také veľké mediálne pokrytie, tak dlho sme blokovali cestu. Ak sú také informácie dôležité pri hodnotení vývoja kampane, uistite sa, že ich niekto bude monitorovať – že budete mať spôsob počítania počtu účastníkov, že mediálna skupina bude zbierať informácie o pokrytí. Niekedy však môže hra s číslami odpútať pozornosť od hlavného účelu, najmä v prípade opakovaných protestov. Možno že prišlo viac demonštrantov, no akcia mala menší vplyv a demonštranti, ktorí prišli po prvý krát, sa cítili zbytoční. Možno že vstup na vojenskú základňu bol blokovaný dlhšie, ale akcia dosiahla menej ľudí alebo bola akosi menej posilňujúca. Znamená to, že kritériá pre hodnotenie musia byť spojené so strategickými účelmi konkrétnej akcie.

Prezentujeme vám tu kontrolný zoznam, ktorý vám môže pomôcť v hodnotení akcie, ale dá sa tiež použiť v iných oblastiach vašej práce:

Hodnotenie akcie 1. Vízia – stratégia – ciele

Mali ste celkovú víziu/stratégiu/cieľ?

Týkalo sa to problému/konfliktu?

Vedeli účastníci, kto inicioval akciu?

Boli si účastníci vedomí vízie/stratégie/cieľov?

2. Princípy a disciplína

Prebehla diskusia a jasná zhoda o disciplíne pre akciu?

Držali ste sa jej počas akcie?

Zhodovali sa plánované taktiky a tie taktiky, ktoré ste skutočne vykonali, s disciplínou?

Cítili ktorýkoľvek z účastníkov, že oni sami alebo ostatní zlyhali pri nasledovaní dohodnutej disciplíny?

3. Príprava a výcvik

Bola príprava/výcvik vhodný?

Bola príprava/výcvik adekvátny?

Skutočne to pomohlo účastníkom s tým, aby si poradili s nepredvídaným?

Splnilo to potreby zapojených?

Splnilo to očakávania zapojených?

Vyvinulo sa nevyhnutné komunitné cítenie?

4. Taktiky

Boli plánované taktiky adekvátne?

Vykonali ste taktiky skutočne tak, ako ste ich naplánovali?

Splnili potreby a očakávania zapojených?

Vysporiadali ste sa adekvátne s neočakávanými problémami?

Urobili ste to spôsobom, ktorý bol zhodný s disciplínou/víziou/cieľom?

5. Organizácia

Zapadala štruktúra/organizácia akcie so svojím cieľom/stratégiou/víziou/disciplínou?

Bolo to zorganizované demokratickým spôsobom?

6. Vplyv

A. Na účastníkov

Bolo to relevantné?

Pozvali ste/vytvorili ste tým účasť?

Cítili sa účastníci pod kontrolou akcie?

Zvýšilo to iniciatívu a sebavedomie účastníkov?

B. Na tých, ktorým to bolo adresované

Porozumeli tomu?

Dosiahli ste ciele?

Nevytvorilo alebo vytvorilo to možnosti pre ďalšiu akciu a komunikáciu?

Vyskytli sa reakcie od jednotlivcov (odporcov), ktoré sa odlišovali od inštitúcií, ktoré boli jej časťou?

Ako tieto reakcie súvisia s cieľmi akcie?

C. Na ostatných

Pochopili to?

Znepriatelilo ich to?

Malo to nejaké neočakávané výsledky?

Pohli sa ľudia naším smerom (neutralizovaní, pritiahnutí, vyprovokovaní)?

Táto hodnotiaca forma bola vyvinutá na Medzinárodnom seminári o výcviku pre nenásilnú akciu, ktorý sa konal v meste Cuernavaca v Mexiku, v júli 1977.

Späť na obsah

Každá akcia vyžaduje rozsah rôznych úloh – niektoré sú veľmi viditeľné (t.j. ľudia blokujúci ulicu, tlačový hovorca), iné sú menej viditeľné a sú viac v pozadí. Je úlohou koordinátora/organizátora, alebo facilitátora na mítingu, aby identifikoval, ktoré úlohy sú potrebné a ako je možné ich obsadiť. Každá z týchto úloh je rovnako dôležitá, keďže všetky dokopy umožňujú akciu. Niektoré z týchto úloh, ako aktívna pomoc a organizovanie, môže zdieľať niekoľko ľudí. A tí ľudia môžu na seba vziať ostatné úlohy, ako prieskum miesta. Zvážte kolovanie úloh, kde je to možné, ako napr. pomáhanie na mítingu. Je dôležité, aby ľudia zodpovední za rôzne úlohy počas akcie pracovali spolu ako tím, ktorý sa pred akciou pripraví. Viac podrobností o niektorých z týchto úloh môžete nájsť v tejto príručke, najmä v časti Nenásilné kampane, Úloha médií, Práca v skupinách, Právna podpora a Väzenská podpora.

Pred akciou Koordinátor/organizátor Tréner v nenásilí Zhromažďovatelia peňažných prostriedkov Výskum Prieskum miesta alebo trasy Aktívna podpora a organizovanie Logistika a podpora Pomocník na mítingu Propaganda, výroba symbolov a transparentov, kresliči, grafickí umelci atď. Mediálna aktívna pomoc: vyslanie mediálneho poradenstva a mediálnej správy Mediálna výstroj Pisatelia Počas akcie Ľudia riskujúci zatknutie (páchatelia občianskej neposlušnosti) Podporní ľudia Policajná spojka Mieroví dozorcovia/monitorovatelia Nasadenie tímu/rozptýlenie Mediálny hovorca Komunikačný tím Demonštranti/držitelia symbolov/skandovači/speváci/rozdávači literatúry atď. Kameraman Fotograf zátišia Zdravotník/sanitár/zdravotnícky tím Zákonný pozorovateľ (pozorovatelia) Kontaktná osoba pre väzenskú podporu Po akcii Právna podpora Právnik Pomocník s mítingom pre vyhodnotenie Dokumentarista/historik/archivár Zhromažďovatelia peňažných prostriedkov Verejní rečníci Pisatelia listov pre ľudí ktorí rozhodujú a redakčné rady

Prevzaté z www.rantcollective.net

Späť na obsah

Právne systémy sú v každej krajine rôzne. Avšak, pre akcie s vysokou pravdepodobnosťou zatknutia účastníkov je vždy užitočné mať „tím právnej podpory“. Táto rada na vytvorenie takého tímu v Británii bola prebratá z prvej časti omnoho dlhšieho brífingu od Activist Legal Project na stránke: http://www.activistslegalproject.org.uk

Právna podpora môže byť v pozadí, ale môže byť tiež absolútne dôležitá. Po akcii môžete ísť domov ako posledný, často sa môžete ponevierať po policajných staniciach a čakať na prepustenie aktivistov, ktorí majú byť prepustení. Nebudete zdieľať rozčarovanie, ani sa nenecháte odfotiť, ale bez právnej podpory niektoré akcie nie sú možné. Možno keby ste neboli na akcii, polovica ľudí na jej „čele“ by sa nezúčastnila!

Aké sú ciele právnej podpory? Zaistiť, že všetci, ktorí sa chystajú na akciu, budú pripravení na zatknutie Spojiť sa s políciou a právnymi poradcami, aby ste zaistili vhodnú podporu pre zatknutých aktivistov počas ich pobytu vo väzbe Zaistiť, aby prepustení aktivisti mali emočnú a praktickú podporu, ktorú potrebujú Úlohy skupiny právnej podpory

Počet ľudí zapojených do skupiny právnej podpory bude závisieť od veľkosti akcie a očakávanom počte zatknutí. Musíte splniť niekoľko základných úloh:

Príprava písaného legálneho brífingu pre akciu, vrátane informácií o zatýkacej procedúre, čo sa deje na policajnej stanici, pravdepodobné priestupky, pravdepodobné výsledky, kaucia a vypočúvanie na prvom súde. Príprava a distribúcia „záťahových kariet“ ľuďom chystajúcim sa na akciu – tieto karty obsahujú telefónne čísla, na ktoré treba v prípade zatknutia volať. Personálne obsadenie pozície telefónnej linky (číslo právnej podpory), čakajúcej na hovory od ľudí zadržiavaných na policajných staniciach. Koordinácia – príprava a aktualizácia definitívneho zoznamu ľudí, ktorí boli zatknutí, vrátane ich kontaktných informácií a informácie o tom, či boli prepustení. Podpora na policajnej stanici – poskytovanie podpory zatknutým na policajnej stanici (staniciach), spájanie sa s právnymi poradcami na policajnej stanici (staniciach) a stretnutie so zadržanými pri ich prepustení z väzby. Logistika – organizovanie vozidiel, vodičov a možné ubytovanie na zozbieranie a ubytovanie ľudí prepustených z policajnej väzby. Po akcii zorganizujte míting obžalovaných.

Na rozdiel od právnych pozorovateľov, ktorí riskujú zatknutie tým, že sa na mieste pripoja k aktivistom, by skupina právnej podpory v nijakom štádiu nemala vystaviť svoju pozíciu nebezpečenstvu s ohľadom na zatknutie. Nikomu v policajnej cele nepomôžete!

Späť na obsah

Plánovanie akcie

Sú časy, keď pripravujete jednorazovú akciu, možno ako váš príspevok do kampane niekoho iného, alebo ako samostatnú akciu. Inokedy bude vaša akcia časťou vaše širšej stratégie kampane s tým, že každá a všetky akcie budú krokom k cieľom vašej celkovej kampane. Ponúkame tu kontrolný zoznam, ktorý by ste pri plánovaní mali mať na mysli:

Pred akciou

Rámec Aká je analýza situácie? Akú štruktúru bude skupina používať? Kto robí rozhodnutia a ako? Aký je strategický cieľ (t.j. koho sa pokúšame ovplyvniť a čo chceme, aby urobili)? Aký je politický cieľ (čo je akciou alebo udalosťou)? Ako bude táto akcia oznamovať svoje ciele pred, počas a po akcii? Ako skupina definuje svoj záväzok k nenásiliu (sú nejakí sprievodcovia nenásilia alebo stavy princípov)? Aký bude scenár? (vrátane miesta a času) Kto povedie celkovú koordináciu akcie? Kedy a ako očakávate, že akcia skončí?

(pre viac nápadov a cvičení viď sekcia Kampane, „Vývoj efektívnych stratégií“ a „Súčasti kampane“)

Aktívna pomoc Bude sa skupina pokúšať pracovať s inými skupinami alebo komunitami? Ak áno, kto s nimi nadviaže kontakty? Bude mať skupina letáky vysvetľujúce verejnosti, čo skupina robí? Ak áno, kto ich pripraví? Akú propagáciu budete robiť? Pokúsite sa získať druhých ľudí, aby sa ku vám pripojili? Ak áno, kto to urobí? Aký druh mediálnej práce budete robiť? Zašlete tlačovú správu dopredu? Budete mať počas akcie hovorcov pripravených hovoriť s tlačou? Budete mať mediálnu výstroj s „diskusnými bodmi“? Budete potrebovať mediálny podvýbor? (viď časť o médiách). Príprava účastníkov Aké príležitosti musia účastníci akcie pripraviť? Budú tam ich orientačné sedenia? Vývoj afinitnej skupiny? Výcvik v nenásilí? Výcvik zručností? Legálny brífing? Sú účastníci splnomocnení na to, aby rozhodovali o scenári? Ako k tomu dôjde? Je skupinový proces jasný všetkým? Je jasné, že existuje mnoho úloh potrebných pre efektívnu akciu, nie len tých na „priamu akciu“? Logistické plánovanie Je logistika týkajúca sa času a miesta dobre naplánovaná? Sú všetky materiály pripravené a existuje distribučný plán? Počas akcie Je medzi ľuďmi v rôznych úlohách, ako policajná spojka, legálny pozorovatelia, mediálny hovorca, lekársky tým, ľudia riskujúci zatknutie, podporných ľudí a demonštrantami komunikačný systém? Kto dokumentuje akciu s fotografiami a videom? Je proces rozhodovania jasný? Po akcii Ak budú ľudia zatknutí, budú mať zákonnú a väzenskú podporu? Bude sa následne diať práca s médiami – šírenie informácií o akcii ku hlavnoprúdovým a alternatívnym médiám? Urobí skupina nejaké vyhodnotenie akcie? Plánuje skupina dokumentovať akciu (vytvoriť prípadovú štúdiu)? Aké sú vaše ďalšie kroky? Povedie táto akcia k vývoju kampane? Ak bola táto akcia časťou kampane, ako to mení situáciu?

Späť na obsah

Od Majkena Sorensena

Nenásilnú akciu používame zvyčajne kvôli vážnym problémom. Premýšľanie o akcii v humorných pojmoch sa preto môže zdať zvláštnym spôsobom narábania s problémom a nie vašou prvou voľbou. Avšak, humor a vážnosť môžu súvisieť omnoho užšie než sa na prvý pohľad môže zdať. Takmer všetok dobrý humor sa vyžíva v rozpore a absurdite; nenásilná akcia sa často pokúša poukázať na rozpor medzi svetom aký je a akým chceme, aby bol. Humor je mocný, pretože prevracia svet ako ho poznáme hore nohami a vymyká sa logike a uvažovaniu, ktoré je nevyhnutnou súčasťou zvyšku našich životov.

Ako začať?

Ak ku vám humor neprichádza ľahko, nezúfajte – dá sa mu naučiť. Sledujte svojho protivníka: ak existuje rozpor medzi tým, čo hovorí a čo robí, nemohlo by to byť základom pre dobrý vtip? Čím viac sa držíte pravdy o tom, čo váš protivník hovorí a robí, tým lepšie bude humor fungovať. Takmer všetci diktátori hovoria, že to, čo robia, je „pre dobro ľudí“. Ich akcie môžu takému druhu vyhlásenia protirečiť.

Používajte humor múdro

Nepreháňajte to – humor by sa mal použiť s umiernením a najlepšie funguje, keď je doplnený o vážne posolstvo. Objekt vášho humoru si vyberte starostlivo!

Ak robíte politickú akciu, chcete politické posolstvo a chcete sa držať veci. Ako ľudia vyzerajú, ich spôsob reči alebo ich sexualita nie sú dobrými témami. Žartovanie o takých veciach zvyčajne nie je spôsobom na oslovenie druhých ľudí a odpútava to tiež pozornosť od politickej myšlienky, ktorú chcete vyjadriť. Na konci tejto časti sú dva príklady akcií, ktoré sa držia politických myšlienok a neodbočujú od témy.

Prečo použiť humor?

Používanie humoru vo vašich akciách môže byť užitočné v mnohých ohľadoch. Po prvé, pre tých, ktorí sa zúčastňujú akcie, by to malo byť zábavné. Humor má potenciál zabrániť a čeliť aktivistickému vyhoreniu, hoci to nie je magické riešenie.

Používanie humoru je tiež spôsob zvýšenia šance na upútanie pozornosti médií, možných podporovateľov a okoloidúcich. Novinári ktorí vedia, že dostanú dobré fotky a živý príbeh sa objavia skorej keď oznámite, že sa niečo má stať.

Ak ste časťou malého hnutia, ktoré sa chce rozšíriť, humor môže možným členom ukázať, že hoci pracujete na vážnom probléme, stále si viete užívať život.

Sila humoru

Humor je mocným spôsobom, ako sa vzťahovať na vášho protivníka, keďže „absurdita“ vašich akcií zmení vzťah a logiku racionálnej argumentácie. Polícia aj protivník môžu mať problém s reagovaním na dobré, humorné akcie. To vám môže poskytnúť perfektnú príležitosť na vytvorenie „akcie dilemy“, čo znamená, že bez ohľadu na to, čo vaši protivníci urobia, prehrajú a pravdepodobne sa v očiach okoloidúcich a ľudí na „svojej“ strane budú javiť slabší. Ale ak niekoho ponížite, buďte pripravený na kruté reakcie. Keď protivníkom skomplikujete nájdenie „vhodnej“ reakcie (adekvátnej z ich uhla pohľadu), frustrácia môže spôsobiť násilnú reakciu.

Príklady humorných akcií

Niektoré z vyššie popísaných myšlienok môžu popísať dva príklady. Neodporúčame priamo ich skopírovať, keďže váš kontext je pravdepodobne veľmi odlišný. Môžu vám ale ukázať, aký mocný môže byť humor:

V Nórsku v roku 1983 malá skupina úplných odporcov vojenskej služby organizovaných v skupine „Kampaň proti odvodom“, (KMV v nórčine) odmietla vojenskú a alternatívnu službu. Chceli vyvolať verejnú diskusiu a zmeniť zákon, ktorý im udelil 16 mesiacov vo väzení. Štát to odmietol nazvať „väzením“ a namiesto toho povedal, že odporcovia si „odslúžia svoju službu v inštitúcii pod administratívou väzenských autorít“. Aby sa zabránilo tomu, aby z nich boli politickí väzni, neboli oficiálne nijaké súdy, neboli nijakí väzni a žiadny trest. Prípady úplných odporcov išli cez súdy len pre identifikovanie odporcu a výsledok bol vždy ten istý: 16 mesiacov vo väzení. Niekedy sa žalobca nikdy neukázal, pretože výsledok bol jasný aj tak. KMV toto využili v jednej zo svojich akcii:

Jeden z aktivistov sa obliekol ako žalobca a zveličoval svoju úlohu, pričom požadoval, aby úplný odporca dostal ešte dlhší pobyt vo väzení kvôli svojej profesii (bol právnikom). Počas procedúry na súde si nikto nevšimol nič zlé napriek „žalobcovým“ zveličeniam. O týždeň neskôr KMV poslali svoju tajnú video nahrávku prípadu do médií, výsledkom čoho bolo, že sa väčšina nórskej verejnosti smiala.

Tento príklad jasne ilustruje moc prevrátenia vecí hore nohami. Priateľ obžalovaného hrajúceho žalobcu a požadujúceho silnejší trest, než môže udeliť zákon, paroduje súd. V tejto akcii aktivisti KMV satirizovali absurditu súdneho procesu, na ktorom nie je o čom diskutovať; podarilo sa im pritiahnuť pozornosť médií aj „obyčajných ľudí“. Dodatočne k prevráteniu úloh hore nohami, paródia súdu tiež odhalila rozpor medzi tým, čo nórsky štát hovoril a čo robil. Ak politici nazývajú Nórsko demokraciou a tvrdia, že nemá politických väzňov, prečo sú ľudia posielaní do väzenia za svoje presvedčenia? A prečo sa to uväznenie ani nenazýva trestom odňatia slobody, ale administratívnym pojmom pre službu v alternatívnej službe? Toto je absurdná situácia a prostredníctvom jej zdramatizovania v humornom rámci KMV prenikli cez všetky racionálne vysvetlenia a vysvetlili ľuďom, že toto nedávalo zmysel.

Tento prípad však vyjadril dôležitú myšlienku, že aktivista využívajúci humor by si mal byť vedomý súvislosti, v akej ho použije. Ak sa chcete vyhnúť dlhému pobytu vo väzení, imitovanie tohto druhu akcie sa neodporúča.

V druhom príklade sa pohneme z demokratického Nórska do diktátorského Srbska v roku 2000, pred pádom Slobodana Miloševiča. Miloševič na podporu poľnohospodárska umiestnil do obchodov a na verejné miesta škatule a žiadal ľudí, aby prispeli jedným dinárom (srbská mena) na zasiatie a vysadenie plodín. V reakcii mládežnícke hnutie Otpor zorganizovalo svoju vlastnú zbierku nazvanú „Dinar za smenu“. Smena je v srbčine slovo s mnohými významami; môže znamenať zmenu, rezignáciu, prepustenie, penziu alebo čistku. Táto akcia, pozostávajúca z veľkého sudu s Miloševičovou fotkou, sa zopakovala niekoľko krát na rôznych miestach v Srbsku. Po prispení dinárom ľudia dostali palicu, ktorú mohli použiť na úder po sude. Pri jednej príležitosti značka naznačila, že ak ľudia nemajú kvôli Miloševičovej politike nijaké peniaze, mali by po sude udrieť dvakrát. Keď polícia sud odstránila, tlačová správa Otporu vyhlásila, že polícia zatkla sud a že akcia mala veľký úspech. Tvrdili, že vyzbierali dostatok peňazí na Miloševičov dôchodok a že polícia dala tie peniaze Miloševičovi.

Toto je príklad akcie dilemy, pretože Otpor nenechal Miloševičovi a polícii nijaký priestor na reakciu. Keby polícia neodniesla sud, stratila by tvár. Keď niečo urobili, Otpor pokračoval vo vtipe tým, že to nazval zatknutím sudu a povedal, že polícia dala Miloševičovi peniaze na jeho dôchodok. Bez ohľadu na to, čo režim urobil, prehral.

Späť na obsah

Ľudia protestujú z mnohých dôvodov, no často je to preto, lebo sme konfrontovaní so situáciou, na ktorú musíme reagovať a voči ktorej musíme zaujať stanovisko. Realita ktorej čelíme – či už naša vlastná alebo realita iných – nás tlačí, aby sme konali/reagovali/napadli /zmenili to, čo zažívame a vidíme. Zabúdame však vážne brať do úvahy možné následky akejkoľvek takejto voľby. Pozitívne následky často posilňujú. Negatívne následky môžu oslabovať. Musíme o nich premýšľať dopredu, aby sme boli pripravení na ďalšie kroky, ale tiež preto, aby nás neprekvapili a neutrpeli sme ešte väčší stres.

Následky zaujatia stanoviska

Pri zaujatí stanoviska sa môžeme dostať do situácií, ktoré nás zatlačia k našim hraniciam a vystavia nás riziku. Ak sa to stane, takmer nevyhnutne to budú negatívne skúsenosti a ako reakcia sa s najväčšou pravdepodobnosťou objaví strach. V nebezpečných a úzkostných situáciách sa zlúčia tieto pocity: strach zo zatknutia, strach z verejného odsúdenia, strach z mučenia, strach z prichytenia na nezákonnom mítingu, strach zo zrady, strach z opätovného nedosiahnutia cieľa atď. Strach z neznámeho (čo sa stane, ak ma zatknú?) a tiež zo známeho, či už zo špecifickej hrozby po telefóne alebo z toho, že som si vedomý, čo sa stalo druhým. Musíme vedieť, čo sa dá urobiť, aby sme takým následkom predišli alebo si s nimi poradili, keď vyvstanú.

Tri hlavné prvky nám môžu pomôcť fungovať: sebavedomie a solidarita s našimi protestujúcimi druhmi, dobrý výcvik a emočná príprava a vypočutie si hlásenia (zoznam zdrojov na konci? Potrebujete viac opisu?) Pre viac informácií choďte na http://wri-irg.org/nonviolence/nvse07-en.htm

Niektoré z následkov, na ktoré sa musíme pripraviť

1. Vysporiadanie sa s následkami strachu

Keď premýšľame o traumatických následkoch, okamžite si pomyslíme na fyzické následky. Zlé zaobchádzanie, zatknutie alebo bitka a porušenie našich ľudských práv. Toto je v niektorých spoločnostiach väčším rizikom, než v iných, a ľudia protestujúci vo veľmi militaristických a autoritárskych štátoch sú zvlášť odvážni. Ale všetci z nás budú normálne cítiť aspoň nejakú úzkosť a strach a prinajmenšom si budeme vedomí rizika fyzickej bolesti alebo skľúčenosti. Tieto obavy nás môžu znehybniť. Ale nie je dobré ich ignorovať. Ak nie sme pripravení, naše prirodzené reakcie môžu v skutočnosti viesť k ešte väčšej bolesti. Môžeme mať napríklad potrebu zutekať, ale ak začneme utekať, stratíme našu disciplínu a naši odporcovia môžu byť v pokušení v tej chvíli zaútočiť. Dôležité je preto byť pripravený, racionálne, emočne a prakticky, a veľmi nápomocný je výcvik v kontrole strachu. Fyzické riziko dobre chápeme, ale ostatné riziká nie sú menej skutočné a dostávajú tu viac pozornosti. Viď cvičenie Následky strachu.

Môžete sa tiež pozrieť na špecifický príklad na http://www.peaceworkmagazine.org/node/232

2. Sila vystúpiť na verejnosti

Musíme si byť vedomí, že si vyberáme postaviť sa mimo konvenčný názor. Nie je také ťažké podeliť sa o svoje pocity v súkromí s tými, ktorí zdieľajú naše názory, hoci sa môžeme obávať zrady. Vystúpenie na verejnosti je náročnejšie. Nezaujímame stanovisko len proti štátu, ale tiež proti bežným spoločenským postojom. Ten pravý dôvod, prečo musíme protestovať je to, aby sme tie konvencie napadli, ale byť si toho vedomí nám to neuľahčuje. Vystavujeme samých seba. Myslíme na Ženy v čiernom v Izraeli, ktoré sem jednoducho predstúpili ako tichý svedok toho, čo nemôžu akceptovať vo svojej spoločnosti. Teraz bola táto forma svedka použitá v Srbsku, Kolumbii a inde. Solidarita s našimi kolegami je v takých situáciách veľmi dôležitá a vytvára priestor pre vyjadrenie našich pocitov a narábanie s nimi. Aj tí, ktorí sa javia byť sebaistí, môžu mať obavy ktoré si musia priznať a vysporiadať sa s nimi. Použite cvičenie Hádka – paralelná línia na precvičenie vyjadrovania svojho stanoviska.

3. Vlastná príprava na vysporiadanie sa s úzkosťou

Sú tu iné riziká a iné následky, ktoré sú jemnejšie, ale práve z toho dôvodu môžu byť ešte znepokojujúcejšie. Môžeme čeliť neúcte a poníženiu, môžeme byť zosmiešnení a vyprovokovaní okoloidúcimi alebo štátnymi silami. Znova prichádzajú na um Ženy v čiernom, na ktoré pľuli a ktorým nadávala nepriateľská verejnosť, no stále zostali ticho a nereagovali. Toto môže byť emočne stresujúce. Keď si vopred zahráte túto situáciu v rámci cvičenia na hranie úloh, či už na výcviku alebo mítingu účastníkov, pomôže vám to emočne sa pripraviť a lepšie pochopiť motivácie (a strach) vašich protivníkov. Solidarita a dôvera v našich protestujúcich druhov je opäť dôležitá a čiastočne sa buduje takýmito skúškami. Menej emočne stresujúcou, keďže je menej bezprostredná, je zlá publicita. Tlač, ktorá nás môže krivo obviniť zo všetkých druhov nepresností, môže spochybniť našu dobrú vôľu a motiváciu. Vlastná príprava na také poníženie nám uľahčuje poradiť si s ním, keď príde.

4. Postavenie sa do pozície druhého

Môžeme dokonca vyhľadávať poníženie ako súčasť nášho vyhlásenia, ktoré sa pokúšame urobiť, ako keď sa demonštranti pokúšajú postaviť do situácie ľudí, ktorých obraňujú. Mnoho skupín hralo v pouličnom divadle úlohy väzňov a strážcov na Guantanáme. Tu vychádzajú na povrch neočakávané pocity, ktoré sa účastníkom niekedy ťažko kontrolujú. „Väzni“ sa môžu fakticky začať cítiť zneuctení, kým „strážcovia“ zistia, že to prežívajú príliš nadšene alebo naopak, cítia odpor. V každom z prípadov sa účastníci môžu cítiť pošpinení a poškvrnení. Pre vysporiadanie sa s takými možnosťami musia byť pripravení pre takéto reakcie v sebe a potom si treba citlivo vypočuť ich hlásenie. Ďalším príkladom boli protesty kvôli priemyselnému poľnohospodárstvu, kde dobrovoľníci použili svoje vlastné telá, aby modelovali plátky mäsa. Reakciou môže byť pocit skutočného entuziazmu a oslobodenia vďaka zaujatiu stanoviska, alebo alternatívne to môže byť pocit ustarostenia kvôli situácii, do ktorej sa dostali.

5. Vysporiadanie sa s rozčarovaním

Niekedy máme pred a počas protestu zopár problémov, ale keď sa zdá, že nemáme nijaký vplyv, tak je to skutočnou ranou. Obrovské protesty proti vojne v Iraku z 15. februára 2003 nezastavili vojnu. Naše najhoršie obavy sa stali skutočnosťou. Nie je prekvapením, že mnoho ľudí sa cítilo rozčarovaných a oslabených. Prirodzene sa pýtali „stálo zato robiť to?“ Nemuseli sa chcieť zúčastniť akýchkoľvek iných akcií na túto alebo iné témy, pretože to považovali za zbytočné. Čo sa dá robiť na vyriešenie tohto rozčarovania? Potrebujeme príležitosti, aby sme spolu uvažovali na tým, čo sa stalo a čo sa z tejto skúsenosti môžeme poučiť. Pozrite si časť Hodnotenie. Musíme sa prispôsobiť našim očakávaniam. Protesty sú dôležité, aby sme ukázali našu silu, ale samotné protesty nezastavia vojnu.

6. Vysporiadanie sa s úspechom v našich akciách Rovnako ako v prípade, keď sa situácia skončí horšie, než sme predvídali, môžeme mať paradoxne problém vyrovnať sa s tým, čo sa na povrchu môže zdať pozitívne alebo úspešné. Príkladom je, ak bezpečnostné sily konajú ľudskejšie, než sme predvídali, alebo keď sa nami autority zaoberajú a zdajú sa byť ochotné zvážiť naše požiadavky. Pokiaľ sme sa pripravili na konfrontáciu, také výsledky môžu mať znepokojujúci účinok. Čo sa stane so všetkým tým adrenalínom nahromadeným v našich telách? Čo tento vývoj urobí našej analýze? Pomýlili sme sa v našej analýze? Mali by sme systému viac veriť? Alebo nás oklamú sladké slová? Keď čelíme tvrdému odporu, naše hnutie môže získať viac solidarity, no pokiaľ sa nič také nestane, solidarita sa môže zlomiť. Preto musíme byť pripravení, aby sme vedeli, aké reakcie môžu byť najefektívnejšie a hraním úloh by sme mali otestovať, čo je možné a keď sa to stane, musíme byť schopný kolektívne posúdiť situáciu a vhodne konať.

7. Keď stúpnu úrovne agresie Mnohí z nás boli šokovaní z agresie, ktorá vzniká počas nenásilného protestu, a to nie len od odporcov protestu. Keď s nami autority hrubo zaobchádzajú, môžeme zistiť, že vlna agresie stúpa aj v nás samých. Ak aj nezareagujeme, kvôli takým pocitom sa môžeme cítiť veľmi nesvoji a byť na pochybách. Alebo druhí demonštranti sa môžu začať búriť a my musíme byť schopní nájsť vhodnú reakciu. Pridáme sa, ujdeme, alebo si udržíme našu pozíciu s tým, že budeme v proteste pokračovať nenásilne, tak ako sme plánovali? V takých situáciách je málo času na premýšľanie, takže možnosti musíme zvažovať dopredu. Musíme mať jasné alternatívy, ako bolo možné urobiť tiché rozhodnutia. Použite cvičenia „Rozhodovanie“, „Hranie úloh“ a cvičenia na deeskalovanie na stranách.

Rôzne súvislosti

Na severe môžeme protestovať v štátoch a kultúrach, ktoré tvrdia, že sú liberálne a demokratické. Alebo by sme mohli byť v autoritatívnom režime. Ale nemali by sme predpokladať, že protest je v liberálnych demokraciách jednoduchší, keďže niektoré také štáty môžu byť vo svojom zaobchádzaní s protestom veľmi kruté. Ostatné faktory môžu určiť protest a jeho limity. Spoločnosť môže byť otvorená alebo uzavretá. V uzavretej spoločnosti sú riziká väčšie, pretože disidenti môžu zmiznúť a je v nej malá zodpovednosť. Môže tiež mať funkčné súdnictvo, nezávislé od vlády, ktoré môže konať ako kontrola zneužívania ľudských práv. Kultúra spoločnosti je tiež významný faktor, pretože si môže vážiť zhodu a rešpekt pre autoritu. Alebo sa spoločnosť môže cítiť slabá a zraniteľná voči nátlakom modernosti alebo vplyvu druhých štátov; v takých situáciách sa môže akákoľvek forma protestu považovať za nelojálnu a deštruktívnu.

Hoci je protest v niektorých situáciách náročnejší než v iných, všetky tu preberané záležitosti sa môžu objaviť v akejkoľvek súvislosti, hoci s rôznou intenzitou.

Záver

Ak sa pripravíme na zmes emócií a reakcií, ktoré môžu vyústiť z nášho protestu, vybudujeme si solidaritu s našimi kolegami a analyzujeme a vypočujeme si samých seba vo veci následkov našich akcií, potom budeme mať lepšiu pozíciu pre pokračovanie boja za lepšiu spoločnosť, hoci možno vieme, že sa nám ju nepodarí dosiahnuť počas nášho života, ak vôbec.

Ak sa však dobre nepripravíme a nevysporiadame sa dobre s následkami, môžeme dopadnúť tak, že nepomôžeme nikomu, ani samým sebe. Môžeme byť odradení a rozhodnúť sa vzdať alebo sa dať na iné typy stratégií, ktoré môžu byť kontraproduktívne, ako je hlavnoprúdová politika a použitie sily. Alebo sa môžeme dostať do vzoru protestovania pre vlastný záujem, bez akéhokoľvek strategického zmyslu. Ako takí sa môžeme navonok javiť stále zapojení do boja a druhí môžu obdivovať našu vytrvalosť, ale stratíme účel pre všetku energiu, ktorú sme vynaložili a naša neefektívnosť a bezúčelnosť môže ostatných odradiť od zapojenia sa. Ak – ako verím – máme povinnosť protestovať, potom tiež máme povinnosť dobre sa pripraviť: identifikovať riziká pre našu fyzickú a emočnú pohodu a podniknúť opatrenia na zaistenie, že tieto riziká budeme vedieť prekonať a pokračovať v boji pozitívnym a efektívnym spôsobom, pričom zostaneme verní našim ideálom. Napokon, no v neposlednom rade, skúšajme aj naďalej, užívajme si kým to budeme robiť a prostredníctvom toho dajme mieru šancu. Nie sme prví, ktorí to majú robiť, a nebudeme ani poslednými.

Späť na obsah

Plánovanie a facilitovanie výcviku v nenásilí vyžaduje škálu úloh, ktoré by malo zdieľať množstvo ľudí.

Po prvé, organizátori kampane si musia byť vedomí, kedy a aký výcvik je potrebný. Potrebuje skupina výcvik vo vývoji strategickej kampane alebo rodovej citlivosti? Je potrebný výcvik na prípravu novej skupiny ľudí, aby sa zúčastnili nenásilných akcií, alebo pre skúsenú skupinu, aby získala nové zručnosti? Potrebujú afinitné skupiny výcvik v skupinovom procese? Keď padne rozhodnutie o uskutočnení výcviku, budete potrebovať trénerov. Ako je uvedené v časti ‘Výcvik v nenásilí’, ak nie sú tréneri dostupní, vytvorte tím spolufacilitátorov, aby ten výcvik robili. Táto časť obsahuje kontrolný zoznam pre pomoc s organizovaním, plánovaním a facilitovaním výcvikov.

Organizátori a tréneri musia predtým, než začnú pracovať na svojich úlohách, spolu hovoriť. Nejasnosť a nedostatok predpokladov trénerov alebo organizátorov môže vyústiť do neefektívneho výcviku. Výcvik môže byť dôležitou príležitosťou na testovanie plánov, nájdenie slabín v skupine alebo na privedenie ďalších ľudí do procesu. Tréner musí byť týmto cieľom otvorený.

Ak sú tréneri súčasťou skupiny, musia mať vo svojej úlohe trénerov jasno. Hoci tréneri rozumejú kontextu, skupine, kampani, scenáru akcie atď. lepšie než pomocník zvonka, tréneri hlboko ponorení do práce môžu mať problém s prijatím inej úlohy; pomôcť by v tom procese malo objasnenie úloh.

Časti ‘Nenásilné kampane’ a ‘Organizovanie pre efektívne nenásilné akcie’ obsahujú informácie, ktoré môžu trénerom a organizátorom pomôcť pochopiť, čo potrebujú urobiť a na čo potrebujú druhých vycvičiť.

Späť na obsah

Názov: stratégie 10/10 Čas: 30 minút alebo dlhšie Cieľ alebo účel cvičenia:

Toto cvičenie pomáha ľuďom dozvedieť sa o bohatej histórií nenásilných kampaní, lepšie pochopiť kampane, taktiky a hnutia.

Ako sa to robí/poznámky facilitátora:

Facilitátor požiada ľudí, aby sa rozdelili do skupín po 5 až 6 ľudí (skupiny by mali mať rovnaký počet členov). Požiadajte jednu osobu v každej skupine, aby na hárok papiera utvorila zoznam od 1 po 10. Povedzte skupinám, že „súťažia“ medzi sebou navzájom, aby ste videli, kto dokáže spraviť úlohu čo najrýchlejšie, čo je opakom nášho zvyčajného štýlu spolupráce. Povedzte každej skupine, aby čo najskôr utvorila zoznam 10 vojen a aby zdvihli ruku, keď to budú mať. Facilitátor by si mal potichu všímať čas. Potom ich požiadajte, aby utvorili zoznam 10 nenásilných kampaní a nech opäť zdvihnú ruku, keď to budú mať. Všimnite si, o koľko dlhšie trvá vymyslieť nenásilné kampane než vojny (o ktorých tu nebudeme hovoriť). Začnite s „víťaznou“ skupinou a napíšte ich zoznam nenásilných kampaní na tabuľu. Požiadajte ostatné skupiny, aby do zoznamu niečo pridali. Pravdepodobne to bude zmes hnutí, taktík, kampaní atď. Utvorte zoznam ich všetkých a potom tento zoznam použite na vysvetlenie rozdielov, aby sa ľudia poučili o strategických procesoch a o tom, ako sa vyvíjajú efektívne stratégie. Napríklad, zoznam môže obsahovať „anti-apartheid“ (hnutie), „soľný pochod“ (kampaň) a „protestné sedenia“ (taktika). Pozrite si slovník pojmov v tejto príručke. S použitím tohto zoznamu požiadajte účastníkov, aby opísali zložky kampaní, identifikovali taktiky a opísali, čo tvorí hnutie. Použite dobre známu kampaň ako prípadovú štúdiu, aby ste sa poučili o strategickom vývoji nenásilných kampaní. Zoznam tiež môžete použiť na uvedenie ľudí do kampaní, s ktorými nie sú oboznámení. Tento zoznam sa môže stať základom dlhšej diskusie. Prispôsobte čas potrebám skupiny a jej znalostiam kampaní.