Nonviolence Handbook

en

Placheolder image

Späť na obsah

Názov: divadelné fórum Čas: minimálne 45 minút Cieľ alebo účel cvičenia:

Divadelné fórum je druhom hrania úloh, ktoré sa dá použiť pre verejnú akciu, ako bolo opísané v článku Turecko – budovanie nenásilnej kultúry, alebo počas výcviku. Základnou myšlienkou je stvárniť scenár, možno vedúci k neželanému záveru alebo násiliu, a potom začať s opätovným stvárnením scenára, pričom tento raz bude môcť buď účastník hrania úloh alebo akýkoľvek iný pozorovateľ zakričať „stop“ a prevziať úlohu v scenári, aby skúsil niečo urobiť inak. Po druhý krát noví hráči stvárnia scenár od začiatku, ale keď dôjde ku prerušeniu hrania úloh slovom „stop“, hranie úloh sa obnoví na vhodnom mieste – o to ide, keby niekto robil novo navrhnutú akciu.

Ako sa to robí/poznámky facilitátora: Krátke divadelné fórum

Dej: dvaja členovia vašej skupiny navštívia dôležitého štátneho úradníka, aby informovali o násilnom skutku proti vašej skupine. Tréner by mohol identifikovať úradníka a útočníkov konkrétnejšie v súlade so situáciou. Je nejasné, či polícia spolupracovala s kýmkoľvek, kto zaútočil na vašu skupinu. Pred vstupom do úradu sa členovia skupiny rozhodnú, akú dokumentáciu majú o útoku a čo chcú skutočne dosiahnuť. Úradníka si vypočujú ohľadom jeho postoja (ktorý môže siahať od všeobecnej sympatie cez predstieranie, že to bude brať vážne, po jasné nepriateľstvo a protiútok na provokatívnu povahu skupiny) a tiež ohľadom motívov (túžbou umlčať, zistiť o nich čo najviac). Úradník by mal začať robiť niečo, aby dostal skupinu na nesprávnu stopu a sám prevzal iniciatívu (prinajmenšom tým, že im povie, aký je zaneprázdnený a možno ich požiada o predloženie svojich občianskych preukazov). Mal by tiež zvážiť, že urobí niečo priateľské alebo desivé – priateľské by bolo spomínanie na svoju aktivistickú mladosť, pričom by tvrdil, že je priateľom s rodičmi niektorého z členov skupiny: desivé by bolo, keby ukázal, že vie niečo o súkromných životoch členov skupiny. Dajte si pozor pri opätovnom hraní scenára, úradník predstaví nové výzvy pre členov skupiny. Obsadenie: 2 členovia skupiny, 1 úradník, 1 recepčná úradníka Diskusné body: čo boli primerané ciele pre členov skupiny? Ako mohli prevziať v situácii iniciatívu? Koľko toho chceli vyzradiť o skupine a jej členoch? Vystavovali ostatných členov skupiny alebo svoje rodiny riziku? Ak presvedčili úradníka aby sľúbil, že niečo urobí, ako to mohli upevniť v dohode a uistiť sa, že to urobí? Ako sa mohli lepšie pripraviť na túto návštevu?

Poznámky trénerov:

Môžete zahrnúť omnoho viac scenárov s omnoho viac hráčmi. Trvajte na tom, že ak má niekto nápad, ako by členovia skupiny mohli niečo skúsiť odlišne, choďte a vezmite si ich miesto a stvárnite, čo ten človek navrhuje.

Placheolder image

Späť na obsah

Názov: hranie úloh Čas: minimálne 20 minút Cieľ alebo účel cvičenia:

Hranie úloh je simulačným cvičením, v ktorom účastníci na seba vezmú úlohy v danej situácii ako prípravu na stretnutie s podobnou situáciou, alebo posúdenie minulej. Hranie úloh sa používa na vyvinutie zmyslu pre taktiky, individuálnej spôsobilosti a skupinovej súdržnosti. Hlavná výhoda hrania úloh oproti iným nástrojom je, že už zo svojej povahy zahŕňa emócie ľudí, rovnako ako ich intelekty. Keďže účastníci sú do hrania úloh zapojení hlbšie než do diskutovania o situácii, naučia sa viac a pravdepodobne rýchlejšie. Hranie úloh je všestranným nástrojom, ktorý sa dá použiť na mnohé rôzne účely, napríklad: na analyzovanie situácií, teórií a taktík; na pochopenie ľudí a ich úloh; na pochopenie myšlienok a pocitov „protivníkov“; na predvídanie nových situácií; na odhalenie obáv, úzkostí a ostatných pocitov, ktoré ľudia majú z akcie; na vyvinutie individuálnej a skupinovej spôsobilosti a dôvery; a na vyvinutie morálky skupiny.

Ako sa to robí/poznámky facilitátora:

Hoci môže byť hranie úloh s mnohými účastníkmi veľmi komplikované, často je navrhnuté tak, aby sa zaoberalo obmedzenou situáciou a nie celou akciou. Zvážte, čo si musí skupina precvičiť, aby sa pripravila na akciu. Pozrite si úlohy počas akcie, aby ste určili úlohy, ktoré možno budete potrebovať.

Tréner(i) vymyslí scénu, často s niekoľkými veľmi jednoduchými položkami, aby pripravil scénu a charakterizoval úlohy, aby všetci účastníci pochopili fyzickú scénu, v ktorej sa bude hranie úloh odohrávať. Účastníci dostanú opis svojej úlohy, najmä opis motívov a záujmov tej úlohy, nie len scenár, ktorý majú stvárniť. Ľudia dostanú pár minút, aby sa dostali do svojej úlohy a ak sú v skupine, môžu rozplánovať taktiky. Tréner naznačí, kedy sa hranie úloh začína a kedy končí. Hráči úloh začínajú v danej scéne a hrajú svoje zadané úlohy tak, ako ich vidia.

Po zastavení hrania úlohy dostanú účastníci krátku prestávku, aby odložili svoje úlohy a potom začína hodnotenie. Toto je základnou časťou tohto cvičenia. Často je výhodou začať s tým, že dovolíte účastníkom podeliť sa o svoje emócie, ktoré sa počas hrania úlohy objavili. Ak niekto nemohol vidieť celé hranie úloh, pomôže, keď budete mať veľmi stručný prehľad diania. Účastníci sa môžu podeliť o to, čo sa naučili počas cvičenia. Pozorovatelia sú vyzvaní, aby sa podelili o svoje názory na to, čo sa stalo, čo išlo dobre, čo treba zlepšiť, čo vyvolalo zvýšené alebo znížené napätie atď.

Hodnotenie by malo pokračovať len dovtedy, dokiaľ sa vznášajú nové otázky a dokiaľ účastníci skúmajú problémy a alternatívy.

Poznámky trénerov:

Hranie úloh je najlepšie skončiť len čo sa odhalí dostatok dôležitých otázok. Pre trénera (trénerov) je dôležité konať, aby zabránili fyzickému alebo emočnému zraneniu účastníkov, možno rýchlym zastavením hrania úloh, ak nastanú situácie, ktoré ohrozujú účastníkov.

Udajte tón pre hodnotenie a pomôžte skupine podeliť sa o svoje pocity alebo napätie a o to, čo sa naučili alebo čo ste si všimli na taktikách, stratégii, cieľoch, teórii nenásilia a jej uplatnenia. Odrádzajte však od hodnotenia, ako „dobre“ zahrali účastníci svoju úlohu. Neexistuje jedna „správna“ odpoveď na danú situáciu, takže je dôležité pomôcť skupine vyjadriť svoje nápady a alternatívne riešenia pre tú situáciu. Pre krátke hranie úloh, ako je opísané vyššie, zvyčajne stačí dvadsať minút. Často je nápomocné radšej začať ďalšie hranie úloh, vďaka čomu môže skupina vyskúšať alternatívy, ktoré sa objavili v hodnotení, než by mali pokračovať v diskusii. Jedným spôsobom, ako to robiť, je opakovať ten istý základný dej s rôznymi ľuďmi v úlohách, alebo zmeniť situáciu zavedením nových úloh, ako polícia alebo reakcie davu v danom príklade.

Placheolder image

Späť na obsah

Názov: rozhodovanie Čas: minimálne 30 minút Cieľ alebo účel cvičenia:

Cvičenie na rýchle rozhodnutie sa používa, aby sa ľudia pripravili na krízové situácie a dostali do rozpoloženia, v ktorom budú pod stresom rýchlo myslieť, sústredia sa na kľúčové problémy, naučia sa ignorovať tie malé a dosiahnu akčné rozhodnutia.

Ako sa to robí/poznámky facilitátora:

Skupine nie väčšej než 8 ľudí dajte scenár, napríklad: žena stratí vedomie v línii pochodu. Ste mierotvorcom. Čo robiť? Nechajte pätnásť sekúnd na diskusiu medzi tromi alebo štyrmi zúčastnenými ľuďmi. Potom diskutujte so všetkými účastníkmi. Ako ste dospeli k rozhodnutiu? Čo tomu procesu pomohlo? Čo bolo hlavnou prekážkou?

Ďalším krokom je urobiť cvičenie s radou hovorcov. Máte niekoľko malých skupín, ktoré sa považujú za „afinitné skupiny“. Dáte im nový scenár a každá skupina si vyberie svojho hovorcu. Keď každá „afinitná skupina“ dospeje k rozhodnutiu, rôzni hovorcovia sa stretnú a pracujú, aby dospeli k rozhodnutiu medzi sebou. Potom, ako dosiahnu úroveň konsenzu, ide každý hovorca späť do svojej skupiny a konzultuje svoje rozhodnutie so svojou „afinitnou skupinou“. Skupina môže dať odporúčania pre zmeny a potom sa všetci hovorcovia stretnú znova, aby dospeli ku konečnému rozhodnutiu, ktoré, dúfajme, bude rozhodnutím, s ktorým sa vyrovná každý vo všetkých rôznych „afinitných skupinách“.

Poznámky trénerov:

Veľké obmedzenie: robenie primnohých cvičení na rýchle rozhodnutie, najmä tesne pred uskutočnením akcie, môže vytvoriť myslenie núdze, čím sa zvýši napätie, kvôli čomu ľudia podľahnú panike. Cvičenia na rýchle rozhodnutie by sa mali zľahčiť ostatnými výcvikovými skúsenosťami, aby sa zabránilo tejto perspektíve bezprostredného nebezpečenstva.

Placheolder image

Späť na obsah

Názov: následky strachu Čas: 1 hodina alebo dlhšie Cieľ alebo účel cvičenia:

Zdieľať a analyzovať príčiny a následky strachu.

Ako sa to robí/poznámky facilitátora:

Požiadajte členov skupiny, aby hovorili o skúsenosti, keď cítili strach. Rozdeľte sa do malých skupín, aby sa mohol zúčastniť každý. Jedna osoba si bude robiť poznámky o následkoch strachu. Potom na plenárnej schôdzi zapíšte na stenu kľúčové myšlienky. Inou možnosťou je nakresliť situáciu, v ktorej cítili strach. Diskutujte o kresbe a sústreďte sa na subjektívnu skúsenosť (čo ste si mysleli, ako ste sa cítili, čo sa stalo vášmu telu, ako ste reagovali atď.), aby to nebolo len o rekonštrukcii faktov.

Poznámky trénerov:

Je dôležité skončiť cvičenie s diskusiou o hodnote rôznych alternatív, ktoré môžeme použiť proti strachu, aby sme skončili pozitívne. Je dôležité, aby toto cvičenie pomohlo ľuďom zdieľať skúsenosti, identifikovať ich reakcie a lepšie sa vysporiadať s problémami.

Placheolder image

Späť na obsah

Názov: spektrum spojencov Čas: minimum 20 minút

Cieľ alebo účel cvičenia: Pochopiť, kto sú naši spojenci a protivníci. Pomôcť uvedomiť si, že taktiky treba plánovať vo vzťahu k tomu, ako veľmi priťahujú alebo nepriťahujú kľúčových spojencov a dokážu z ľudí urobiť aktívnych spojencov. Podporiť optimistickejšiu mobilizáciu snáh tým, že si uvedomíme, že nie je nevyhnutné zvíťaziť nad odporcami nášho uhlu pohľadu. Pozvať ľudí do fascinujúcej zložitosti strategizovania. Ako sa to robí/poznámky facilitátora: Použite diagram novinového papiera na pomoc s opisom myšlienky, že vo väčšine situácií spoločenskej zmeny existuje boj medzi tými, ktorí chcú a ktorí nechcú režim. Tí, ktorí chcú zmenu, predstavujú bod na jednej strane hárku (povedzme naľavo) a protivníci predstavujú bod na opačnej strane. Vysvetlite, že do spoločností (alebo miest či štátov) zvyčajne patria rôzne skupiny, ktoré je možné zaradiť do spektra, od tých, ktoré majú najbližšie k názoru obhajcov po tie, ktoré sú od neho najďalej, a nakreslite horizontálnu čiaru, aby ste to vyjadrili. Nakreslite polmesiac alebo polku kruhového koláča s chlievikmi. Chlieviky, ktoré sú najbližšie ku ktorémukoľvek koncu, sú aktívni spojenci a protivníci, vedľa sú pasívni spojenci a protivníci. Skupina v strede je neutrálna. Použite problém, na ktorom pracujete, alebo ak sa jedná o všeobecný výcvik, požiadajte o príklad problému, na ktorom by ľudia mohli pracovať. Vyhláste požiadavku, ktorú by sme mohli mať, a opýtajte sa, kto v spoločnosti by ju mohol najviac podporiť, kto k najmenej a kto by mohol byť v strede. Dajte príklad: „únie?“, „skupiny chudobných ľudí?“, „obchodná komora?“ atď. Keď účastníci identifikujú skupiny a ich umiestnenie v spektre, zapíšte ich do „koláča“. Identifikujte, prečo sú ľudia neutrálni a diskutujte o spôsoboch, ako z nich urobiť spojencov. Všimnite si tiež, kde sa ľudia už možno posunuli z jedného chlievika do ďalšieho a diskutujte o tom, prečo (napr. vojaci a veteráni majú tendenciu podporovať vojny na začiatku, ale ako vojna pokračuje, vzniká u nich odpor). Dajte dobré správy: vo väčšine kampaní za spoločenskú zmenu nie je nevyhnutné zvíťaziť nad protivníkom vášho uhla pohľadu, aj keď sú tým protivníkom držitelia moci. Nevyhnutné je len pohnúť niektorými alebo všetkými chlievikmi o jeden krok vo vašom smere. Ak pohneme každým chlievikom o jeden krok, pravdepodobne zvíťazíme, aj keď sa zástancovia tvrdej línie na druhej strane nepohnú. Keď skupina vyvíja svoju stratégiu a svoje taktiky, musí identifikovať, ktorému chlieviku sa venuje a ako môžu získať ľudí. Pri rozhodovaní o tom, na koho dosiahnuť, sa spýtajte: ku akým skupinám máme nejaký prístup, alebo im dôverujeme? Na ktoré skupiny nedosiahneme? Vzhľadom k účelu skupiny, na presvedčenie ktorých skupín sa najviac hodíme? Toto cvičenie sa dá urobiť za menej než 20 minút, ale omnoho viac času môžete stráviť vypĺňaním chlievikov a analyzovaním situácie.

Placheolder image

Späť na obsah

Názov: strom Čas: minimálne 30 minút Cieľ alebo účel cvičenia:

Identifikovať a analyzovať povahu a zložky problému a vymyslieť pozitívne reakcie.

Ako sa to robí/poznámky facilitátora:

Opíšte strom problému:

Nakreslite strom s koreňmi, kmeňom a vetvami s ovocím. Strom predstavuje problém. Účastníci identifikujú korene (príčiny), ovocie (následky) a kmeň (inštitúcie, ktoré podporujú systém). Môžete tiež pridať základné princípy, ktoré je možné nájsť v pôde „vyživujúcej“ tieto príčiny.

Zdravý strom:

Čo je zdravé ovocie, ktoré chceme vypestovať? Aké korene potrebujeme, aby sme vypestovali zdravé ovocie? Aké korene musíme preťať? Aké štruktúry treba vyvinúť pre zdravú spoločnosť? Čomu treba vzdorovať? Aké hodnoty musia byť v pôde, aby sme posilnili korene? Identifikujte ciele pre vypestovanie zdravého stromu, alebo ciele pre vypílenie nezdravého stromu. Môžeme na otázky uvedené vyššie odpovedať pozitívne?

Analyzujte strom problému:

Vyberte inštitúciu v kmeni stromu, ktorú chce vaša skupina oslabiť. Nakreslite ďalší strom, identifikujte príčiny a následky a s použitím zoznamu vyššie uvedených otázok analyzujte situáciu.

Placheolder image

Späť na obsah

Názov: vyjadrenie názoru Čas: 3 hodiny Cieľ alebo účel cvičenia: Motivovať členov dominantnej skupiny, aby spracovali informácie o nespravodlivosti. Obrátiť dynamiku naruby, aby dominantná skupina zažila aké to je, keď druhí majú nepretržitú príležitosť vládnuť vo „vysielacom čase“. Vybudovať viac solidarity medzi tými, ktorí majú menej moci, aby sa mohli navzájom lepšie podporovať v organizácii alebo workshope. Vytvoriť pravidlo, že dominantná skupina podporí každého navzájom, aby sa zmenil, než by mal závisieť od tých, ktorí majú menej moci a ktorých by musela „učiť“. Ako sa to robí/poznámky facilitátora:

Vysvetlite celej skupine, že medzi ženami a mužmi nie sú všetky rodové rozdiely, ale že je tu tiež dynamika založená na sexuálnej orientácii a na tom, ako veľmi osoba zapadá do dominantných kultúrnych očakávaní ich rodu. Hoci bude toto cvičenie zahrňovať oddelené diskusie mužov a žien na vyjadrenie skúseností a názorov, vítané bude i zdieľanie rodovej dynamiky druhého pohlavia.

Vysvetlite, že ženy budú vyzvané, aby sa podelili o svoju životnú skúsenosť v reakcii na niekoľko otázok. Muži budú mať za úlohu počúvať tak intenzívne, ako len vedia. Muži budú požiadaní, aby venovali plnú pozornosť tomu, čo počujú, bez kladenia otázok.

Po tomto budú gayovia a ostatní, ktorí cítia, že kvôli svojej rodovej identifikácii zažili nedostatok moci vo svojej spoločnosti, taktiež požiadaní, aby hovorili zo svojich životných skúseností.

Aby tento proces fungoval efektívne, vyžaduje spoločné základné pravidlá.

Dôvernosť – nikto by mimo posedenia nemal zopakovať to, čo niekto povedal. Účastníci požiadajú o povolenie, pokiaľ budú chcieť pokračovať v myšlienke, ktorú účastník tohto cvičenia povedal danej osobe.

Ženy idú do ďalšej miestnosti so ženskou facilitátorkou a pripravia sa na vyjadrenie názoru. Najprv budú pracovať na svojich pocitoch v súvislosti s týmto vyjadrením, pričom ich opätovne uistia, že nie každý musí rozprávať a že predchádzajúce skúsenosti s týmto cvičením vytvorili jednotu. Potom si prejdú cez nasledovné otázky a povedia si navzájom osobné príbehy o svojich skúsenostiach ako ženy. Tie otázky sú:

Čo vás teší alebo na čo ste hrdá vzhľadom k vašej rodovej identite? Čo je na tom náročné alebo nepríjemné? Čo chcete, aby druhí vedeli, aby s vami vedeli lepšie pracovať a vedeli vás viac podporiť?

Facilitátorka ich posmeľuje, aby boli úprimné a ak sa objavia emócie, tak aby ich vyjadrili.

V tom istom čase muži zostávajú v miestnosti a pracujú s mužským facilitátorom. Ten začína najskôr s ich pocitmi. Pýta sa ich, čo užitočné našli vo svojich životoch, vďaka čomu načúvali o niečom dôležitom, čo sa im ťažko počúvalo. Pokúša sa o to, aby hovorilo čo najviac mužov.

Facilitátor počúva a posmeľuje gayov a ostatných, ktorí cítia, že majú kvôli rodovým záležitostiam menšinový status, aby vyjadrili svoj názor.

Keď sú ženy pripravené, vrátia sa. Stoja pred mužmi, ktorí sú usadení, a hovoria individuálne. Hovoria ku každej z troch otázok, keď im tie otázky facilitátor predstavuje.

Ktorýkoľvek muži, ktorí tiež cítia, že ich im rodová identita dala menšinový status vo svojej kultúre, sú vyzvaní aby sa postavili a odpovedali na tie isté otázky.

Keď ženy skončia, opustia miestnosť. Ženská facilitátorka ide s nimi a podporuje ich, aby si vypočuli hlásenie.

Facilitátor pracujúci s mužmi im pomáha spracovať a stráviť to, čo počuli a čo sa z toho naučili.

Facilitátori zostávajú navzájom v kontakte a usporadúvajú spoločnú časť, aby obidve skupiny priviedli k sebe.

Dobrým nástrojom na použitie je uzavretý kruh, v ktorom sa každý podelí o jeden postreh – zvyčajne niečo, čo sa naučili o sebe – vo vete alebo dvoch. Facilitátori môžu premostiť priepasť tým, že sa zblížia s účastníkmi z druhej rodovej skupiny. Potom hrajú – prejdú k tancovaniu alebo nejakej fyzickej aktivite, ktorej sa môže každý zúčastniť a odpočinúť si v nej.

Toto bolo prevzaté z cvičenia vyvinutého organizáciou Training for Change (Výcvik pre zmenu) Georgea Lakeya.

Placheolder image

Späť na obsah

Názov: rodový dialóg pre budovateľov mieru Čas: 30 až 45 minút Cieľ alebo účel akcie: Vytvoriť priestor pre dialóg medzi ženami a mužmi v mierových organizáciách. Identifikovať body napätia medzi mužmi a ženami v mierových organizáciách. Rozvíjať úroveň pohodlia a záväzok venovať sa rodovým záležitostiam v mierových organizáciách. Ako sa to robí/poznámky facilitátora:

I. Malá skupinová diskusia o rode, konfliktoch a budovaní mieru

1. V zmiešaných malých skupinách mužov a žien urobte zoznam rôznych spôsobov, akými muži a ženy zažívajú konflikt.

2. V tých istých malých skupinách urobte zoznam rôznych spôsobov, akými sa muži a ženy zapájajú do mierovej práce.

II. Rozdeľte veľkú skupinu do menších skupín, ktoré budú osobitne mužské a osobitne ženské.

1. Požiadajte každú skupinu, aby sa podelila o svoje úspechy a výzvy pri práci s opačným pohlavím vo veciach mieru. Vyzvite skupiny, aby uviedli čo najviac skutočných príkladov, pozitívnych aj negatívnych.

2. Požiadajte každú skupinu, aby diskutovala o stratégiách pre prácu s opačným pohlavím vo veciach mieru.

3. Povedzte každej skupine, aby referovala o svojich zisteniach a stratégiách.

4. V zmiešaných pároch, jedna žena a jeden muž, požiadajte účastníkov, aby vzájomne reagovali na tieto zistenia. Každá osoba by mala dostať slovo, aby hovorila o svojich pocitoch z dialógu, kým druhá osoba počúva a snaží sa porozumieť bez prerušovania.

Toto cvičenie bolo prevzaté zo zdrojového a výcvikového manuálu Žien budujúcich mier, ktorý upravila Lisa Schirch. Plný manuál nájdete na: http://www.iiav.nl/epublications/2004/womens_peacebuilding_manual.pdf

Placheolder image

Späť na obsah

Názov: brainstorming Čas: 15 minút alebo dlhšie Cieľ alebo účel cvičenia:

Brainstorming je skupinová technika navrhnutá na vymyslenie veľkého počtu nápadov v obmedzenom čase.

Ako sa to robí/poznámky facilitátora:

Facilitátor dá skupine otázku, napríklad: čo je nenásilie, alebo problém, ohľadom ktorého chcete prísť s viacerými nápadmi, napríklad: ako vyvinieme stratégiu získavania financií. Potom požiadajte skupinu, aby vymyslela toľko nápadov a reakcií, koľko sa len dá.

Tu je 5 odporúčaní pre usporiadanie brainstormingového stretnutia:

1. Sústreďte sa na kvantitu: čím viac myšlienok vymyslíte, tým z väčšieho množstva môžete vyberať.

2. Žiadna kritika: kritika, výzvy a diskusie by sa mali „odložiť“, kým sa brainstorming neskončí.

3. Nezvyčajné nápady sú vítané: na získanie dobrého a dlhého zoznamu nápadov sú vítané i nezvyčajné nápady.

4. Skombinujte a vylepšite nápady: dobré nápady sa dajú skombinovať, aby vytvorili jeden veľmi dobrý nápad, ako naznačuje slogan „1+1=3“.

5. Facilitátor by si mal byť vedomý toho, že brainstorming zvyčajne začína pomaly a keď nápady podnecujú ďalšie nápady, tak sa zrýchľuje a potom sa znova spomalí. Preto ho niektorí ľudia nazývajú „popcornovanie“.

Zaobaľovanie

Keď sú na stene všetky nápady, opýtajte sa, či ešte nezostalo niečo, na čo by sa ľudia mohli opýtať, alebo s čím nesúhlasia. Začnite o tom diskutovať. Počas brainstormingového stretnutia nemusíte dôjsť ku konsenzu. Alebo možno budete chcieť vyselektovať odpovede pre ďalšiu diskusiu.

Počas výcviku v nenásilí sa nepokúšate vymyslieť jednu definitívnu odpoveď na otázku „čo je nenásilie?“, ale prostredníctvom brainstormingu sa môžu účastníci podeliť o mnohé odpovede na túto otázku. Môže vás osvietiť, keď urobíte zároveň brainstorming aj na tému „čo je násilie“. Facilitátor by mal venovať pozornosť kľúčovým slovám. Mal by ich skontrolovať, aby sa uistil, že slová ako „moc“ a „hnev“ sa neobjavia len v brainstormingu o násilí.

Placheolder image

Späť na obsah

Od Roela Stynena

8. júla 1996 Medzinárodný súdny dvor vyhlásil, že „hrozba alebo použitie jadrových zbraní by vo všeobecnosti bolo v rozpore s pravidlami medzinárodného práva“. Toto ponúklo mierovým hnutiam dodatočný argument a legálny základ pre akcie občianskej neposlušnosti proti jadrovým zbraniam. V Belgicku boli malé akcie občianskej neposlušnosti na veliteľstve NATO a základni leteckých síl Kleine Brogel začiatkom kampane, Bombspotting, vznášajúcej otázku jadrových zbraní a zákonnej povinnosti odzbrojenia.

Pre mnohých účastníkov bol Bomspotting prvou akciou, v ktorej sa zúčastnili na priamej akcii. Od samého začiatku sa organizátori veľmi snažili, aby umožnili ľuďom hrať aktívnu úlohu v akcii bez toho, aby boli nevyhnutne zapojený do prípravy dlho predtým. Podporujeme ľudí, aby sa dostali do kontaktu s miestnou skupinou a organizovali a aktívne podporovali výcviky nenásilnej priamej akcie ako prípravu na Bombspotting, ale účasť nechávame otvorenú aj pre „priemerného občana“, nie len „profesionálnych aktivistov“. To znamená, že na akciách Bombspotting sa zriadi obrovská štruktúra, zahrňujúca stovky dobrovoľníkov, aby sa ľuďom umožnilo zúčastniť sa jednoducho a bez náročnej angažovanosti.

Jedným dôležitým spôsobom, akým sme znížili prah pre účasť ľudí, bolo zriadenie miestnych skupín. Tieto skupiny, pozostávajúce z ľudí z veľmi odlišných povolaní, preniesli tému jadrových zbraní a výzvu na priamu akciu za jadrové odzbrojenie z mítingov členov kampane do ulíc. Miestne mobilizačné snahy boli omnoho efektívnejšie, než národná podpora kampane s pomocou úradu. Prostredníctvom práce s miestnymi skupinami sme zaistili, že takmer všade sa mohli potenciálne sa zaujímajúci ľudia stretnúť tvárou v tvár s ľuďmi, pracujúcimi na kampani na úrovni radových občanov.

Po niekoľko rokov sme pozývali medzinárodných aktivistov, aby sa zúčastnili, ale potom sme čelili novým výzvam. Ako by sme mohli pomôcť vytvoriť nátlak na vlády členských štátov NATO? O tomto sa stále diskutuje. Sme ďaleko od skutočnej medzinárodnej kampane, ale sú tu snahy a diskusie, z ktorých by sa ostatní mohli poučiť. Keď pozvete medzinárodných príslušníkov, aby sa zapojili, je ľahké prehliadnuť základné veci – ako jedlo, ubytovanie, miesta stretnutia, doprava – ktoré môžu pridať na strese. Uistite sa, že medzinárodní účastníci majú všetky informácie potrebné na rozhodnutia. Vezmite do úvahy jazykový problém – napr. keď máte domáce telefónne číslo alebo zákonnú pomoc, postarajte sa, aby ľudia robiaci tieto úlohy ovládali rôzne jazyky. Dajte medzinárodným účastníkom čas, aby si navykli a pripravili sa na akciu, a to jednak doma a tiež krátko pred akciou. Prejdite cez rôzne fázy ich pobytu a úlohy v akcii z ich perspektívy. Aké informácie potrebuje? Čo by mu mohlo pomôcť cítiť sa bezpečne a pohodlne? Taktiež zvážte stretnutie s jedným alebo niekoľkými medzinárodnými hosťami, aby ste to pripravili spolu.

Vynikajúcim príkladom nástroja navrhnutého presne na tento účel je „Balíček zdrojov od Faslane 365“ (www.faslane365.org). Táto brožúrka dáva základné informácie o účele a politickom kontexte rok dlhej blokády Faslane, obsahuje užitočné informácie, ktoré musia skupiny samostatne pripraviť na účasť a ponúka množstvo praktických rád o mobilizácii, taktikách, výcviku,... Podľa našich skúseností sa výcvik na nenásilnú priamu akciu s medzinárodnými účastníkmi ukázal ako veľmi nápomocný. Výcviky sú príležitosťou rozsiahle prechádzať cez scenár akcie a riešiť problémy a ťažkosti, ktoré môžu vyvstať. Človek môže mať pocit, že účasť na akciách v zahraničí toho vašej vlastnej kampani veľa neprinesie. Navyše, je to časovo náročné a môže to stáť veľa peňazí. Na druhej strane, keď tam idete sami, môže to medzinárodne zvýšiť viditeľnosť vašej vlastnej kampane. Veľmi často je to veľmi efektívny spôsob stretnutia ľudí, s ktorými môžete v budúcnosti pracovať.

Jeden príklad: účasť francúzskych aktivistov Greenpeace ich inšpirovala k podniknutiu akcie proti francúzskemu vývoju nových jadrových striel. V septembri, počas prvej veľkej demonštrácie proti strelám M51, sa asi 30 Bombspotterov zúčastnilo akcie na prvej občianskej inšpekcii v štýle Bombspotting v Centre d'Essaies des Landes blízko Bordeaux. Poskytli sme rady a pomoc pri príprave akcie a tréneri nenásilnej priamej akcie z kampane Bombspotting sa vrátili pár mesiacov po akcii, aby poskytli 'výcvik pre trénerov'.

Ale akcia v zahraničí nikdy nemôže nahradiť akciu vo vašej vlastnej krajine. Preto znova, je nanajvýš dôležité myslieť na to, čo očakávate od zapojenia sa medzinárodných účastníkov a od vašej vlastnej účasti v zahraničí.

Môžete premýšľať o spôsoboch na zvýšenie významu medzinárodnej prítomnosti. Na akcii Bombspotting XL v roku 2005, kde sa občianski inšpektori zamerali na štyri rôzne miesta súvisiace s jadrovými zbraňami v Belgicku, boli prítomní aktivisti zo všetkých členských štátov NATO, ktoré hostili jadrové zbrane NATO: Veľká Británia, USA, Taliansko, Nemecko, Turecko, Holandsko, plus aktivisti z ostatných krajín ako Fínsko, Francúzsko, Grécko, Portugalsko, Španielsko. Naša tlačová práca pritiahla pozornosť konkrétne na toto a všetky z medzinárodných delegácií urobili svoju vlastnú tlačovú prácu voči ich vlastným krajinám. Pri práci takýmto spôsobom to nie je len otázka pozvania medzinárodných účastníkov, nechať ich zúčastniť sa a je to. Je nevyhnutné mnoho ďalšej práce – koordinovanie tlačových snáh, rozdelenie úloh pred, počas a po akcii,...

Placheolder image

Späť na obsah

Od Rubena Daria Parda Santamariu

1. Nepriateľský kontext

Mierová komunita San José de Apartadó bola založená v roku 1997 a zrodila sa v podmienkach nepriaznivých pre nenásilný odpor. Komunita sa nachádza v oblasti Uraba v Kolumbii, kde sú v hre silné ekonomické záujmy a kde sa odohráva ozbrojený konflikt medzi gerilami (FARC), štátnymi silami a poloarmádami (zvyčajne pracujúcimi v tajnej dohode so štátom). Je to miesto, v ktorom bol politický teror, vraždy a zastrašovanie použité na eliminovanie lídrov a aktivistov. Mierová komunita samotná je vytvorená z vysídlených ľudí, ľudí, ktorých rodičia a starí rodičia boli taktiež obeťami násilia. V priebehu svojej existencie musela Mierová komunita čeliť kampaniam na jej zdiskreditovanie z najvyšších úrovní národnej vlády a médií, najmä pod vládou Alvara Uribeho.

Mierová komunita má viac než 1000 členov, hoci okolo 150 z nich bolo zabitých – štátnymi bezpečnostnými silami, poloarmádami alebo FARC.

2. Ku stratégii občianskeho odporu

Čo začalo s naliehavou potrebou nájsť praktické alternatívy pre vysídlených ľudí prerástlo do projektu ponúkajúceho alternatívu k súčasnému spoločenskému modelu. Má to tri rozmery:

Odpor voči vojne a násilnému vysťahovaniu: vytvorenie mechanizmov pre ochranu civilistov v kontexte silného ozbrojeného konfliktu. Založenie udržateľnej základne pre komunitnú súdržnosť, vrátane vývoja holistických a ekologických ekonomických alternatív. Vybudovanie mieru: na každodennej vnútornej úrovni nenásilných foriem vzťahu; na politickej úrovni odsudzovať použitie násilia a podporovanie vyjednaného politického riešenia ozbrojeného konfliktu: prostredníctvom priamej pomoci, rozširujúc myšlienku zón mieru a ponúkaním poradenstva ostatným miestnym komunitám. 2.1 Ekonomická stratégia

Vo vojnovej zóne nie je normálna zásoba základných tovarov. Preto komunita potrebuje vypestovať svoje vlastné jedlo, ale spolupracuje so skupinami „férového obchodu“, aby predávali na trhu koku a detské banány. Dodatočne to vyžadovalo iniciatívu na zorganizovanie mítingov a kurzov (pod titulom Roľnícka univerzita alebo Univerzita odporu) na zdieľanie informácií o ekologických formách poľnohospodárstva.

2.2 Stratégia politiky

Vznik Mierovej komunity bol radikálnou výzvou pre tých, ktorí sa usilujú o vládu nad územím, nad všetkým ozbrojenými hráčmi štátu, poloarmádami a gerilou. Aby komunita prežila, musí si vybudovať vzťahy, ktoré na jednej strane znižujú nátlak na Mierovú komunitu, a na druhej posilňujú jej odolnosť – vzťahy na miestnej, národnej a medzinárodnej úrovni.

2.3 Stratégia: komunitná súdržnosť 2.3.1 Politika dohody pre spolužitie

Zakladajúca deklarácia Mierovej komunity vytyčuje princípy demilitarizácie a neutrality, ktoré predstavujú spoločného menovateľa komunity. Akt podpísania tejto deklarácie je zjednocujúcou silou pre kolektív.

2.3.2 Integrálny výcvik

Výcvik je pre komunitu životne dôležitý. Najprv v príprave na jej založenie – keď boli workshopy s vysídlenými ľuďmi a perspektívnymi členmi. Teraz sa Výcvikový výbor vnútorne koncentruje na posilnenie porozumenia a záväzku voči princípom komunity, analyzovaniu jej situácie a hodnoteniu celého procesu občianskeho odporu. Učí zručnostiam na vyriešenie konfliktu v komunite samotnej a kladie si za cieľ posilniť rozhodnutie členov komunity nepridať sa do akejkoľvek ozbrojenej skupiny. Výcvikový výbor nepracuje len s rodinami, koordinátormi a pracovnými skupinami členov komunity, ale tiež s ostatnými rodinami v oblasti.

2.4 Stratégia: ochrana

Toto odkazuje na aktivity na zníženie rizika porušenia ľudských práv členov komunity a samotný proces občianskeho odporu. Toto zahrňuje: - Dokumentovanie a verejné odsúdenie porušení spáchaných všetkými ozbrojenými aktérmi; - Identifikovanie priestorov komunity vďaka vztýčeniu billboardov vyhlasujúcich jej princípy; - Šírenie informácií prostredníctvom malých publikácií, videí, národných a medzinárodných mítingov na jej území, národné a medzinárodné túry a od konca roka 2004 s vytvorením svojej vlastnej web stránky; - Petície národnej vláde a čoraz viac pre medzinárodné agentúry, čo občas viedlo ku priaznivým verdiktom, obmedzeniam uvalenými na americkú vojenskú pomoc, súdu s vojakmi obvinenými zo zabitia lídrov komunity vo februári 2005; - Ochranný sprievod: Peace Brigades International pravidelne sprevádzajú dopravu do a z komunity, kým ostatné medzinárodné organizácie, vrátane amerického Spoločenstva zmierenia, ktoré poskytuje ochranu naprieč sprievodmi v komunite.

3. Návrh pre nové neutrálne zóny

Na rozdiel od „bezpečných oblastí“ vytvorených dohodou medzi ozbrojenými silami, je v Mierovej komunite civilné obyvateľstvo samotné, ktoré sa rozhodlo vytvoriť fyzický priestor a sociálnu ochranu pre tých, ktorí nie sú zapojení do vojny. Mierové komunity nie sú obyčajným miestom prežitia medzi guľkami, ale usilujú sa o vybudovanie mieru so sociálnou spravodlivosťou, spôsobe života založenom na dôstojnosti, autonómii a solidarite.

4. Schopnosť vzdorovať útlaku

Mierová komunita San José de Apartadó je jednou z najhoršie zasiahnutých politickým násilím v Kolumbii. Politický útlak je zacielený na prelomenie princípov a presvedčení ľudí, ktorí sa rozhodli pre mier, na šírenie nedôvery a zastrašovania a ochromenie toho kontrastu, ktorý vytvorili individuálne a kolektívne úrovne. Prostredníctvom selektívnych akcií a kópií priameho násilia šíri zastrašovanie a nedôveru medzi obyvateľstvom, čím ochromuje schopnosť ľudí reagovať.

Vytrvalosť v tomto odpore napriek násiliu sa dá čiastočne vysvetliť absenciou lepších alternatív pre ľudí, ktorí boli násilne vysídlení. Avšak, záleží to tiež od pozitívnejších faktorov: - Silné sociálne vedomie, konanie ako subjekt a nie podriadené politickým nariadeniam; - Vnímanie, že napriek ozbrojeným aktérom má proces odporu šancu na úspech; - Istota, že nenásilie ponúka lepšie šance na prežitie; - Neotrasiteľný záväzok k nevzdaniu boja, pre ktorý už položilo svoje životy toľko mučeníkov.

5. Rôzne druhy odporu

Mierová komunita vzdoruje na mnohých úrovniach: - Vzdoruje malárii, chudobe a nedostatku základných služieb v takých oblastiach Kolumbie; - Vzdoruje teroru legálnych a ilegálnych ozbrojených skupín; - Vzdoruje pokušeniu pomsty na území, kde by bolo extrémne jednoduché pridať sa ku akémukoľvek ozbrojenému aktérovi a úsiliu o pomstu proti nepriateľovi; - Vzdoruje uvaleniu výlučného a autoritatívneho modelu spoločnosti, kým navrhuje projekt života založeného na komplexnej vízii dôstojnosti a rozvoja.

6. Ako záver

Medzi najdôležitejšími faktormi, ktoré umožnili roľníkom a farmárom zo San José de Apartadó udržať nenásilný odpor počas uplynulých 10 rokov, sú:

Sprievod subjektov z katolíckej cirkvi; Demokratická a flexibilná organizačná štruktúra komunity, ktorá posilňuje pocit spolupatričnosti a súdržnosti komunity; Zlepšenie životov žien a detí s ohľadom na to, čo mali predtým; Posilnenie vnútornej disciplíny, rešpektu pre dohodnuté pravidlá správania a oddanosť fundamentálnym princípom neutrality a nenásilia; Implementovanie vnútorných ochranných opatrení; Otvorenie priestoru pre konzultáciu s vládnymi činiteľmi; Implementovanie ekonomických stratégií na naplnenie základných potrieb; Progresívny proces integrácie a koordinácie akcií s ostatnými miestnymi skúsenosťami s občianskym odporom v rôznych oblastiach Kolumbie; Trénovanie nových vodcov; Príklad mučeníkov motivujúcich pokračujúci odpor; Ochrana ponúknutá medzinárodným sprievodom; Postupná konsolidácia siete medzinárodnej podpory v mnohých krajinách; Morálna sila komunity a jej odolnosť tvárou v tvár násiliu ozbrojených skupín.

Placheolder image

Späť na obsah

Od Jungmina Choia

Nie je to tak dávno, čo sa pojem „nenásilný spôsob boja“ začal používať v kórejských spoločenských hnutiach. Stále však mnohí sociálni aktivisti vidia nenásilie v negatívnom svetle, ako slabú, pasívnu, nevzdorujúcu formu boja, čiastočne kvôli našej vlastnej histórii.

Po viac ako 30 rokov po japonskej koloniálnej okupácii a potom Kórejskej vojne viedol Južnú Kóreu autoritatívny vojenský režim. Režim odpovedal na vzrastajúce ašpirácie po slobode a demokracii s ozbrojeným terorom, a tak sa ľudia vyzbrojili sami, pričom hovorili o „vzdorujúcom násilí“. V súčasnosti štát stále používa násilie, najmä proti aktivistom, ale čoraz viac aktivistov akceptuje, že existuje nenásilný spôsob boja.

Určitá forma nenásilného odporu tu bola od 80tych rokov, ako študentské námietky voči posielaniu na hranicu, kde by museli čeliť severu, a boli tu vyhlásenia vojakov odsudzujúcich násilie, ktoré zažili počas vojenskej služby, kým civilisti protestovali proti výsluchom vykonávaným policajnými hliadkami. Avšak, pojem nenásilia bol obmedzený len na prostriedky odporu.

Teraz sa o odporcoch povinnej vojenskej služby hovorí, že boli prví úprimní pacifisti v Kórei, ktorí brali nenásilie ako životnú filozofiu. Obhajujú právo odmietnuť bezdôvodné rozkazy štátu kde prevláda nacionalizmus a militarizmus a apelovali na základné dobro v ľuďoch, vyzývajúc na fundamentálne pochybovanie o armáde, zbraniach a vojne. Ľudia boli hlboko dotknutí, keď videli odporcov vojenskej služby ochotne ísť do väzenia na 18 mesiacov radšej, než by mali vziať zbrane. Spoznali význam skutku odpor vojenskej služby, sledujúc pokračujúce vojny spôsobené USA a Izraelom.

Pracujúca skupina pre odpor voči vojenskej službe v Kórei sa teraz zameriava na poskytnutie nevyhnutnej pomoci, ako je zákonné a psychologické poradenstvo pre tých, ktorí sa pripravujú odporovať a tiež rozširovať povedomie zmyslu odporu vojenskej služby naprieč rôznymi aktivitami, ako sú tlačové konferencie, fóra, kampane a priame akcie. Počet odporcov vojenskej služby v Kórei je stále malý a požiadavky na tých, ktorí robia vyhlásenie o odpore voči vojenskej službe znamenajú, že potrebujú podporu. Hnutie odporu voči vojenskej službe nemá jednotný postoj voči nenásilnej akcii. Napríklad, v roku 2003, keď Kang Chul-min vyhlásil svoj odpor voči vojenskej službe kým bol v jej výkone, tu bol konflikt názorov, či zorganizovať demonštráciu s protestným sedením na znak solidarity a vznikli podobné diskusie týkajúce sa univerzitných študentov, ktorí urobili vyhlásenia o odpore voči vojenskej službe skorej, než boli povolaní. Mnohí nevidia, že samotný odpor voči vojenskej službe je jednou z foriem nenásilnej priamej akcie v niekoho živote, ktorá by sa mala spojiť s inými formami priamej akcie.

Ostatné skupiny, ktoré berú nenásilný pacifizmus ako principiálnu filozofiu svojho boja, hrali dôležitú časť v boji proti rozšíreniu americkej základne v Pchjongtcheku. Použili rôznorodé taktiky, vrátane vymyslených foriem nenásilnej priamej akcie, ktoré sú v ostrom kontraste s predchádzajúcimi spôsobmi boja. Niektorí členovia kampane sa rozhodli vytvoriť „mierovú dedinu“, čupiacu v budovách, ktoré boli opustené, aby vytvorili cestu pre základňu, a rozhodli sa renovovať ich na knižnicu, kaviareň, penzión ukazujúci mnoho prác umenia, na ktoré prispeli umelci podporujúci kampaň. Keď buldozéri, podporené ozbrojenou poriadkovou políciou a súkromnými bezpečnostnými silami (= „najatí bitkári“) prišli, aby zdemolovali zostávajúce budovy v dedine, dedinčania a podporovatelia pôvodne uspeli v tom, že sa im podarilo zablokovať ich, pričom vyliezli na strechy alebo sa priväzovali o budovy a posadali si pred buldozéri. Keď však vládna sila eskalovala – zo sily 4000 mužov v marci 2006 nakoniec dosahujúc 22 000 v septembri – stovky dedinčanov a podporovateľov bolo počas pokračovania demolácií zatknutých alebo zranených. Napriek tomuto ľudia stále skúšali na poliach pod vojenskou okupáciou farmárčiť, no nakoniec sa vo februári 2007 vzdali. Posledná sviečková protestná vigília sa konala v marci 2007 a v nasledujúci mesiac sa dedinčania a podporovatelia vrátili, aby pochovali časovú kapsulu obsahujúcu správy a označenú vlajkou s nápisom 'Návrat'.

Subscribe to Nonviolence Handbook